Veriacich katolíkov v októbri zaplavil strach, hnev, zmätok, ba miestami aj zúfalosť. Správy o rímskej synode sa v podstate podobali jazde na horskej dráhe. Najprv vyšli správy, že Synoda bude hlasovať o povolení podávania prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom, potom sa začalo šíriť, že od Kasperovho návrhu sa nakoniec upustilo. Veľa sa diskutovalo aj o homosexualite. Pápež František vyhlásil založenie nového dikastéria pre rodinu. Žiadal tiež decentralizáciu Cirkvi.
Veriacim to zase pripomenulo proroctvo našej Pani z Akity o „kardináloch stavajúcich sa proti kardinálom a biskupoch stavajúcich sa proti biskupom“. Dôvodom bol z časti pokus zmanipulovať Synodu, ktorý vyšiel zo strany niektorých prelátov. No uprostred toho všetkého si katolíci najviac opakovali prísľub nášho Pána, že „pekelné brány (Cirkev) nepremôžu“.
Mt 16,18 je asi najvhodnejším úryvkom na porozumenie týchto čias plných zmätku, keďže sa vzťahuje na veľa prípadov. Ježiš v tomto úryvku povedal: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Častou interpretáciu slov, že pekelné brány Cirkev nepremôžu, je, že nebudú šíriť nesprávne učenie alebo že nebude zničená. Mohla by však existovať aj druhá interpretácia, ktorá by mala rovnakú platnosť? Zdá sa, že vhodnejšie je o založení Kristovej Cirkvi na skale hovoriť v tom zmysle, že Cirkev je stála a bez chyby. Možno by teda iný význam mohla mať časť o pekelných bránach.
Pozrime sa dôkladne na tri časti tohto úryvku:
1. A ja ti hovorím: Ty si Peter (skala)
2. na tejto skale postavím svoju Cirkev
3. pekelné brány ju nepremôžu
V prvej časti sa Šimon premenúva na Petra. Náš Pán nazval Petra skalou; skalou, ktorá je niečím nemenným, ktorá je základom. Aj Boh vyryl Desatoro do kameňa, aby naznačil, že sú stále a nemenné. To isté sa vzťahuje aj na Šimona, ktorého nazval „Skalou“ (Petrus). Aj týmto naznačil, že Petrovo učenie je tiež stále a nemenné.
Druha časť hovorí o založení Cirkvi na neomylnej stálosti Petrovej učiacej autority. Keď Pán založil Cirkev na skale, ktorú nazval Petrom, pritom narážal na podobenstvo o dvoch rozdielnych domoch: jeden z nich bol postavený na skale, druhý bol postavený na piesku. Pán vtedy povedal:
„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 24 – 25).
Práve týmto podobenstvom – a skutočnosťou, že Pán založil svoju Cirkev na skale – Pán vyhlásil, že Cirkev nikdy nezanikne. Peter je skalou, čo v skratke znamená, že jeho učenie nikdy nebude mylné. Cirkev je založená na tejto skale a práve preto sa nezrúti, bez ohľadu na to, aké veľké je zlo vo svete.
Tretia časť je však najzvláštnejšia. Náš Pán povedal, „pekelné brány ju nepremôžu“. Grécke slovo „pulai“ čiže „brány“ niektorí cirkevní otcovia interpretovali ako autoritu alebo moc. V istom zmysle sa „pekelné brány“ týkajú moci a autority démonického kráľovstva, ktoré sa pokúša Cirkev zničiť. Z tohto uhľa pohľadu sa dá povedať, že „pekelné brány ju nepremôžu“ znamená „pekelná moc ju nepremôže“. Aj keď túto pasáž vnímame v tomto zmysle, predpokladajme, že má aj nejaký literárny čiže doslovný zmysel. Na prvý pohľad tu úryvok naznačuje obranný postoj, t.j. „pekelné brány Cirkev nepremôžu“. Keď to však vezmem doslova, tento verš nehovorí o obrannom postoji, ale o útočnom. Je za tým jednoduchý dôvod: brány nie sú útočnými zbraňami.
Pozrime sa na dva príbehy zo Starého zákona a pokúsme sa pochopiť, čo nám nimi Pán naznačoval. Prvý úryvok je z Knihy sudcov:
„Raz zašiel Samson do Gazy. Zazrel tam neviestku a vošiel k nej. Keď sa medzi Gazanmi rozchýrilo: ,Samson sem došiel‘ – obkľúčili ho a číhali na neho celú noc v mestskej bráne. Ale celú noc boli ticho. Zaumienili si: ,Keď sa rozvidnie, zabijeme ho!‘ Samson však spal len do polnoci. O polnoci vstal, vzal vráta mestskej brány aj s oboma verajami, vytrhol ich aj so závorou, potom si ich vyložil na plecia a vyniesol ich na končiar vrchu, ktorý je naproti Hebronu.“ (Sdc 16, 1 – 3).
Samson je v Starom zákone takzvaným „typom“ čiže predobrazom. Tým je osoba, miesto alebo udalosť v Starom zákone, ktorá predchádza osobu, miesto alebo udalosť z Nového zákona. Samson je predobrazom nášho Pána, ale aj samotnej Cirkvi. V tomto krátkom a zdanlivom nepodstatnom príbehu Samson spí pred bránami nepriateľov, kde naňho čaká pasca. On však vytrhne brány zo zeme a vynesie ich hore na vrch. Samson nesúci brány na vrch je jednoznačnou predzvesťou nášho Pána, ktorý vyniesol svoj kríž na Kalváriu. Ak však je aj predobrazom Cirkvi, je zaujímavé, že Samson nesie brány nepriateľského mesta. Nielenže Samson prekazil zámer svojich nepriateľov zavraždiť ho, ale nad Samsonovou silou nezvíťazili ani samotné brány mesta.
Pozrime sa ja na Jozueho víťazstvo nad mestom Jericho. Jericho je mesto v Starom zákone známe svojou skazenosťou. Jeho obyvatelia boli takí skazení, že Jozue po dobytí Jericha nechal zavraždiť všetkých jeho obyvateľov aj ich zvieratá a ušetril len neviestku a jej rodinu, ktorá pomohla Jozueho vyzvedačom. Potom Jozue preklial celé mesto slovami: „Nech je zlorečený pred Pánom muž, ktorý by sa odvážil postaviť mesto Jericho! Za cenu prvorodeného syna bude klásť jeho základy a za cenu najmladšieho syna nasadzovať jeho brány!“ Jericho môžeme v tomto zmysle vnímať ako typ či predobraz pekla.
Na začiatku tohto príbehu vidíme, že „Jericho zatvorilo brány a bolo uzavreté pred Izraelovými synmi. Nik nemohol ani vyjsť, ani vojsť“ (Joz 6, 1). Múry Jericha Izrael nemohol premôcť a podľa Písma boli jeho brány pevne uzavreté. Dt 9,1 hovorí, že Jericho bolo „opevnené až do neba“. Avšak Jericho naplnené zlom nepremohli vojská, ale viera. Hebr 11,30 hovorí o tom, ako „pre vieru padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní“.
Múry Jericha padli, lebo Jozue konal tak, ako mu prikázal Boh... vďaka modlitbe, poslušnosti a tomu, že s Pánovou archou obchádzali mesto, sa napokon „zrútili hradby“ (Joz 6, 20). Hradby Jericha nemohli zvíťaziť nad Izraelom. Múry mesta padli, keď kňazi zatrúbili na trúby, modlili sa a pochodovali pred Archou. V Novom zákone nastala podobná situácia, keď sa kňazi a biskupi modlili a pochodovali pred archou Novej zmluvy, Požehnanou Pannou Máriou. Slová nášho Pána „pekelné brány ju (Cirkev) nepremôžu“ teda symbolizujú útok, nie obranu. A naša Pani, Archa Novej zmluvy, nám svojimi slovami z Fatimy pripomína: „Nakoniec moje nepoškvrnené srdce zvíťazí.“
Keď Cirkev útočí na pekelné pevnosti, nevie sa ubrániť. Jeho brány budú vytrhnuté a odstránené. Jeho múry sa zrútia. Boh hadovi v rajskej záhrade povedal: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15). Stručne povedané, peklo nemá nad Cirkvou žiadnu moc a môže jedine čakať na deň, keď ho Cirkev premôže. Prísľub nášho Pána, že „pekelné brány (Cirkev) nepremôžu“ nie sú slovami odhodlania a trpezlivosti pri diablových útokoch. Naopak. Znamenajú víťazoslávne volanie, aby sme nasledovali našu Pani a premohli brány nášho nepriateľa!
Dajme teda bokom svoj strach, hnev, zmätok či obavy. Chyťme sa svojej zbrane – svätého ruženca – a postavme sa pekelným bránam pamätajúc na slová Júdu Machabejského (1 Mach 3, 19):
„Víťazstvo v boji nezávisí na množstve vojska, lebo z neba prichádza sila. Oni idú proti nám plní hlavatosti a pýchy, aby znivočili nás, naše manželky a naše deti a aby nás olúpili. My však bojujeme za svoje životy a zákony. On sám ich rozdrví pred našimi očami. Vy sa ich teda nebojte!“
Panna Mária Víťazná, oroduj za nás!