,
Ak by všetko malo svoju svetlú stránku, mohli by sme s istotou povedať, že prezidentská kandidatúra Donalda Trumpa – bez ohľadu na jeho kritikov – slúžila nejakému dobrému účelu. Trumpovi najväčší kritici hovoria o jeho zástancoch ako o blúzniacich, ktorí by mohli trpieť nejakou ťažkou politickou horúčkou. Takáto horúčka môže byť však užitočným varovaním pred vážnou chorobou.
Aké politické choroby odhalila Trumpova horúčka?
Po prvé, poukázala na politické chyby lídrov Republikánskej strany. Oplatí sa nám citovať slávneho politického filozofa, Niccola Machiavelliho, autora dielaVladár. Machiavelli bol samozrejme (minimálne politickým) amoralistom a tým pádom nesprávnym príkladom pre amerických konzervatívcov. Bol však veľmi bystrým pozorovateľom ľudskej povahy. Aj keď sa konzervatívci nechcú držať Machiavelliho princípov, stále by sa mali zaujímať o jeho (až príliš) presný výklad politického života.
Vladár, ktorý čelí verejnej vzbure, je podľa Machiavelliho nekompetentným vladárom. Ak by ovládal svoje remeslo dobre, uspokojil by svoj ľud. Ľud je podľa Machiavelliho analýzy pasívny a preto slušný. Nechce sa dostať do problémov, kým ho k tomu nevyprovokujú. Bohatí a mocní sú zodpovední za konflikty, keďže sú zvyčajne ambiciózni a majú prostriedky na dosiahnutie svojich ambícií. Ľud na rozdiel od nich nechce potláčať nikoho – ide mu len o to, aby nebol sám potláčaný. Rozrušený a neposlušný ľud svedčí o zlom vládnutí.
Amerika dnes čelí povstaniu. Nejde o celoštátne povstanie, ale o boj medzi republikánskymi voličm. Nejedná sa o násilnú vzburu, ale o politickú, ktorú odhalili prieskumy. Donald Trump – čerstvý kandidát na verejnú funkciu – má zatiaľ rozhodujúci vplyv na mužov, ktorým roky patrili vysoké a vplyvné politické funkcie.
Aj keď to neznie veľmi dobre, v skutočnosti je situácia ešte horšia. Republikánski kandidáti, ktorí sa očividne búria proti svojej strane – Trump, Ben Carson, Carly Fiorina a Ted Cruz – podľa národných prieskumov momentálne vyhrávajú (podporuje ich takmer polovica republikánskych voličov). Práve preto sa radoví členovia veľkej politickej strany rozhodli oddeliť od ich pôvodných lídrov – guvernérov a senátorov. Nikdy by k tomu nedošlo, ak by si voliči nemysleli, že ich lídrom sú ich záujmy a presvedčenia ľahostajné. Republikánski predsedovia by sa mali úprimne spýtať samých seba, ako mohlo k takejto situácii dôjsť.
Morálny bankrot konzervatívcov
Trumpova kandidatúra je užitočná aj kvôli objasneniu ďalšieho dôležitého (a pravdepodobne prepojeného) fenoménu, a to morálneho bankrotu určitého súčasného intelektuálneho konzervatizmu. Aj keby jeho volebná hviezda vyhasla (ako si to želajú jeho konkurenti), zatiaľ sa mu darí odhaľovať neprimeranosť nielen konzervatívnych mužov činu, ale aj mužov reflexie.
S podobnou morálnou prázdnotou sa stretávame aj v nedávnych poznámkach Georga Willa, jedného z najobľúbenejších konzervatívnych komentátorov Ameriky a jedného z najráznejších Trumpových kritikov. Ohľadne Trumpovho ekonomického nacionalizmu povedal, že Republikánska strana musí byť „buď stranou rastu, alebo prebytku.“ Demokrati prerozdeľujú bohatstvo – „prideľujú vzácnosti“ prostredníctvom „administratívneho štátu.“ Republikáni sa na rozdiel od demokratov vyhýbajú podobnému rozmýšľaniu a sústredia sa na národnú ekonomiku.
Pokiaľ ide o domáce záležitosti, Republikánska strana by sa podľa Willa mala zaoberať len ekonomickými opatreniami a ich agenda by nemala obsahovať viac, než podporu ekonomického rastu. To je pravdepodobne interpretácia jeho slova „prebytok,“ ktoré naznačuje, že bez platformy ekonomického rastu by sa republikáni a demokrati od seba veľmi nelíšili. S takýmto myšlienkovým pochodom sa dá taktiež tvrdiť, že naozajstné politické otázky sú v skutočnosti ekonomické.
Willova vízia nie je hodná veľkej politickej strany, ba dokonca úplne neprimeraná politike Spojených štátov či akejkoľvek inej krajiny. Jedná sa o víziu, s ktorou by žiadna strana nemohla vyhrať voľby a úspešne vládnuť. Hlavným cieľom politickej strany je získať moc a použiť túto moc v súlade s všeobecným blahom. Politická strana, ktorá sa drží Willovej rady, by nedokázala ani jedno.
Odvolanie sa na princípy
Je možné, že sľuby demokratov ohľadne prerozdeľovania bohatstva sú zavádzajúce. V niektorých prípadoch môžu byť dokonca cynické – čisto falošným morálnym tónom apelujúcim na záujmy voličov. Takéto sľuby však nútia demokratov k tomu, aby sa odvolávali na dôležité verejné princípy ako: spravodlivosť, povinnosti občanov voči komunite a zodpovednosť komunity voči občanom. Willov prístup sa na druhej strane podobným princípom vyhýba. Pre konzervatívca je to neobvyklé rozmýšľanie, keďže tieto princípy – a morálna politická vízia založená na podobných otázkach – sú znakmi politiky všetkých civilizovaných spoločností.
Politická strana odhodlaná k Willovej politike rastu by nebola dostačujúca v oblasti ekonomických opatrení. Dobre vieme, že ekonomický rast (aj keď rozhodne žiadaný) nemusí priniesť úžitok každému. Národ môže čeliť veľkému ekonomickému rastu, kým niektoré regióny či spoločenské triedy ostávajú zaostalé, stagnujú či klesajú. Žiadna schopná či kompetentná politická strana by neignorovala takýto fenomén a nechválila by sa tým, že jej ekonomické opatrenia boli úspešné, ak sa celková ekonomika rozrástla. Aj keď je ekonomický rast dôležitý, len zriedka sa považuje za metódu merania blahobytu krajiny. Napríklad, komunistická Čína zažila v posledných tridsiatich rokoch pôsobivý ekonomický rast.
Politická strana, ktorá sa zaoberá len ekonomickým rastom nedokáže zodpovedať veľké morálne otázky, ktorým Amerika už roky čelí. Čo je manželstvo? Ktoré životy by mali byť chránené zákonom? Žiadna z krajín nedokáže ignorovať tieto otázky či odpovedať na ne, odvolávajúc sa jedine na ich vplyv na ekonomický rast.
Will, zaujatý predovšetkým nedostatkami plytkej materialistickej politiky ekonomického rastu, by mohol namietať, že morálny obsah jeho verejnej filozofie je podporovaný princípom osobnej autonómie či individuálnej slobody. Nesúhlasí s rozhodnutím Najvyššieho súdu o zdržaní zákona o finančne dostupnej starostlivosti, avšak víta rozhodnutie o znovu definovaní manželstva v 50 štátoch. Will taktiež nedávno priznal, že podporuje „právo“ na lekársky asistovanú samovraždu. Will, niekdajší tradicionalista a konzervatívny komentátor, je dnes liberálnym ideológom. Ide o pozoruhodnú premenu človeka, ktorý v minulosti popularizoval Burkea a napísal knihu, ktorá odkazuje konzervatívcom, že „štátnictvo“ musí byť „duševné.“
Willovo zameranie na individuálnu autonómiu nie je pre politickú stranu o nič vhodnejšou radou, než jeho názor o ekonomickom raste. Záväzok k individuálnej autonómii nedokáže zodpovedať dôležité morálne otázky, ktorým budeme naďalej čeliť. Individuálna autonómia nám nepomôže definovať manželstvo, keďže definícia manželstva určuje, aké formy zväzkov spoločnosť uznáva – povoľujúc všetkým, ktorých toto uznanie nezaujíma, aby žili podľa vlastnej vôle. Individuálna autonómia nemôže rozhodnúť o lekársky asistovanej samovražde pre vážne chorých. Keďže sa neriadia žiadnymi princípmi, schvaľovala by samovraždu komukoľvek za akýchkoľvek okolností.
Spomenuté problémy nám pripomínajú, že politika je o vládnutí – rozhodovaní o tom, čo bude komunita rešpektovať, čo povolí a čo zakáže. Tieto otázky nemôžu byť zodpovedané odvolávaním sa na ekonomický rast či individuálnu slobodu. Republikánska strana organizovaná Willom by nebola hodná riešiť národné problémy našej krajiny, keďže nedokáže zodpovedať spomenuté otázky. Čo viac, pravdepodobne by sa o to ani nemohla pokúsiť, keďže len ťažko by vyhrala voľby.
Volebná neschopnosť nemorálnej strany
Znovu sa vráťme k Machiavellimu, aby sme porozumeli volebnej neschopnosti nemorálnej politickej strany, ktorá sa sústredí na ekonomický rast a individuálnu autonómiu. Machiavelli netvrdil, že vladár nemôže byť morálny: vladár musí konať dobro alebo zlo podľa toho, čo si vyžaduje politický život. Bol presvedčený, že vladár musí vždy vystupovať morálne. Tento dojem je potrebný, keďže „ľud“ verí v morálku aj keď sú „vladári“ nemorálni a mocichtiví. Machiavelli preto radí, že vladár by mal vždy vyzerať spravodlivo, pobožne, ľudsky a verne.
V zmysle modernej volebnej politiky nám Machiavelliho učenie pripomína, že ľud (voliči) nepodporí kandidáta či stranu, ktorá je založená na vlastných záujmoch. Voliči očakávajú, ba dokonca žiadajú apelovanie na ich vlastné poňatie spravodlivosti a práva. Nejde však o romantizovanie ľudu. Voliči nemajú presnú predstavu ako zabezpečiť všeobecné blaho a sú sebeckí rovnako, ako všetky ľudské tvory. Všeobecne však majú dosť slušnosti na to, aby nevolili len na základe svojich vlastných záujmov. To sa vzťahuje tak na Američanov, ako aj na ľudí Machiavelliho doby.
Je dôležité, aby sa ľudia v prezidentských voľbách povzniesli nad svoje vlastné záujmy, keďže rozhodujú o osude celej krajiny. Len máloktorí sú takí malicherní a sebeckí, aby považovali svoju krajinu za dôležitejšiu ako svoj osobný prospech. Prevaha demokratov v takých voľbách spočíva v ich apelovaní na morálnu víziu politického života. Táto vízia môže byť jednoduchá, zavádzajúca, ba dokonca nesprávna. Avšak akokoľvek chybná morálna vízia je lepšia, než žiadna. Toto nie je idealizmus, ale krutá politická realita.
Vráťme sa preto k Donaldovi Trumpovi. Jeho volebný slogan „Spravme Ameriku znovu veľkou“ očividne nezahŕňa žiaden konkrétny obsah. Napriek všetkému však nesie istú morálnu správu, apelujúc na patriotizmus, ktorý sa nevzťahuje len na ekonomický rast.
Úspech tohto sloganu prezrádza niečo o úsilí jeho podporovateľov. Sklamanie, ktoré motivovalo mnoho republikánskych voličov k podpore Donalda Trumpa, nie je len osobným sklamaním. Toto sklamanie je založené na fakte, že republikánske elity nielen že neochránili záujmy svojich voličov, ale podviedli krajinu tým, že zlyhali v ochrane jej princípov – ako napríklad právny poriadok a právo na samosprávu – ktorým vďačili za náš obdiv. Snaha o apelovanie na záujmy ekonomického rastu skôr urazí voličov, než by si ich získala späť. Strana, ktorá plytko využije úsudok voličov v čase ekonomického poklesu, oprávnene zlyhá.
Poznámky editora: Táto esej bola prvýkrát vydaná 9. septembra 2015 v Public Discourse(Verejná rozprava), on-line žurnály Witherspoonského inštitútu a môže byť dotlačená s povolením.