Jednou z vecí, ktorú sme na týchto webových stránkach a blogu často zdôraznili, je význam poriadnej homiletiky. Netýka sa to len obsahu kázne, ale aj spôsobu jej podania a jej dĺžky. Je iróniou, že homiletika je dnes v obzvlášť neutešenom stave, hoci Cirkev po Druhom vatikánskom koncile chcela ľuďom veľmi „otvoriť Božie slovo“ častejším čítaním z Písma, homíliami, ktoré by väčšmi vychádzali z Evanjelia, ako aj zameraním sa na „púť Božieho ľudu“. Toto „ovocie“, ako ani „nová jar“ sa ešte celkom nenaplnili. Kňazi dnes vo všeobecnosti nevedia, ako majú kázať. Tápajú a hľadajú spôsoby, ako urobiť evanjelium „zaujímavým“. Počúvame veselé športové historky, banálne osobné príbehy, hrozné vtipy, povrchné alebo doktrinálne podozrivé výklady Písma a najhoršie z toho všetkého je, že to ešte trvá príliš dlho.
Áno, napriek tomu, že sa hierarchia z každého kúta zeme vyjadruje, že ideálna homília by mala mať asi 10 minút, kňazi aj naďalej trápia svojich farníkov 20 až 25 minútovými homíliami, prípadne aj dlhšími. Áno, pridlhá kázeň je istou formou liturgického týrania.
Sme radi, že môžeme priniesť túto homíliu arcibiskupa Socrata Villegasa z Lingayen-Dagupana, ktorý je tiež predsedom biskupskej konferencie Filipín. V tejto „homílii o homílii“ arcibiskup kritizuje chudobnú homiletiku dnešnej Cirkvi a povzbudzuje kňazov, aby srdcia ľudí zapálili ohňom svojho kázania; aby sa „zľutovali nad Božím ľudom“ a prestali ho trápiť „dlhými, zamotanými, opakujúcimi sa, irelevantnými a neopracovanými kázňami“. Homíliu predniesol 2. apríla vo svojej diecéznej katedrále.
„Dnes sa opäť vydáme na duchovnú cestu do hornej siene, kde si pripomenieme naše kňazstvo. Opäť sme prišli Pánovi poďakovať za to, že nás povolal, aby sme boli kňazmi. Pán tým zariskoval. Zveril nám svoju Cirkev. Čím dlhšie žijeme v tomto povolaní, tým jasnejšie vidíme, že na to, aby bol človek dobrým kňazom, nestačí len pevná vôľa. Vyžaduje si to milosť. Potrebujeme Boha. Potrebujeme Boha, aby sme zostali zameraní na náš cieľ. Potrebujeme Boha, aby sme zostali na správnej trase. Potrebujeme Boha, aby nás chránil a udržiaval.
Boli sme svedkami mnohých zlozvykov duchovenstva – nadmerné užívanie alkoholu, sexuálne zneužívania, zneužívania detí, hazard, nesprávne užívanie peňazí, cestovania či dovoleniek. Dnes vás pozývam, aby ste pozornosť svojho srdca obrátili k ďalšiemu rozšírenému a vzmáhajúcemu sa zlozvyku medzi kňazmi – nesprávnom používaní homílie. Áno, ide o zneužitie láskavosti ľudí, ktorí sú nútení počúvať dlhé, domotané, opakujúce sa, nudné, neorganizované, nespracované a odmrmlané kázne. Ľudia žartom - ale pritom určite s istou dávkou pravdy - hovoria, že naše kázne sú jednou z povinných pohrôm, ktoré musia každú nedeľu pretrpieť.
Ak pozornejšie počúvate, čo naši ľudia hovoria o našich kázňach, nesťažujú si na priveľmi hlboké posolstvá alebo vedecký výklad. Vyžaduje sa od nich, aby jednu nedeľu za druhou znášali naše kázne, ktoré sa však nedajú pochopiť preto, lebo nám pridlho trvá úvod, nevieme, ako ísť priamo k veci a nevieme, ako ju ukončiť. Pripravte sa. Buďte jasný. A potom sa posaďte.
Keď sme boli seminaristi, všetkých nás trápili svojimi kázňami naši starší kňazi. Potom prišiel s kázňami rad na nás. A z trápeného sa stal trápiteľ.
Ak seminaristovi chýba čistota, nemôžeme ho odporučiť na vysviacku. Ak je seminarista tvrdohlavý a zaťatý, nemôžeme podporiť jeho vysvätenie. Ak seminarista nedokáže hovoriť na verejnosti jasne a efektívne, nemali by sme ho svätiť. Bude nebezpečným kazateľom-trápiteľom. Takéto trápenie prostredníctvom kázní môže uškodiť dušiam.
Dlhé, zamotané, opakujúce sa, irelevantné, nespracované homílie sú príznakmi nezdravého duchovného života kňaza. Sv. Jozef Kupertínsky povedal: „Kazateľ je ako trúbka, ktorá nevytvára tón, kým do nej niekto nefúkne. Pred kázaním sa modlite takto: ,Pane, ty si Duch, ja som tvoja trúbka. Bez tvojho dychu nemôžem vydať žiaden zvuk.‘“
Nestačí si pripraviť kázeň. Dobrý kňaz musí pripraviť seba. Kázanie je službou duše a srdca, nielen hlasiviek a mozgových buniek. Náš duchovný život je opravdivým základom nášho kázania. Otázkou nie je ani tak to, čo budeme kázať, ale skôr, koho budeme kázať. Máme hlásať len Ježiša Krista - vždy Ježiša Krista.
Ako máme povstať z prevládajúcej kultúry homiletického trápenia? Aký je náš liek?
Prvou výzvou našich čias je kňazská úprimnosť. Farár môže kázať prázdnym žalúdkom až vtedy, keď bude jeho žalúdok taký prázdny ako žalúdok jeho farníkov. Naše kázanie sa zlepší, keď sa zmenší naša láska k rozprávaniu a zväčší sa naša láska k počúvaniu. Keď bude naša homília len rozprávaním, tak budeme len opakovať to, čo vieme. Budeme unavení a budeme sa cítiť prázdni. Keď budete počúvať a modliť sa predtým, než budete hovoriť, naučíte sa niečo nové a vaše kázanie bude svieže a aktuálne. Budeme lepšími kazateľmi, ak sa odvážime znova voňať po ovciach.
Druhou výzvou našej doby je jednoduchosť - jednoduchosť posolstva. A ešte viac - väčšia jednoduchosť života. Jednoduchosť života nám tiež pomôže v tom, aby sme prestali hovoriť v homílii o peniazoch a získavaní finančných prostriedkov. Rozprávanie o peniazoch nikdy nebudovalo. Táto jednoduchosť znamená, že musíme odolávať tomu, aby sme kazateľnicu používali ako prostriedok, ktorým budeme odpovedať tým, ktorí sú proti nám – akési kázne na vyrovnávanie účtov. Jednoduchosť si tiež vyžaduje, aby sme sa na ambónoch zdržali volebnej politiky, ktorá by spôsobovala rozdelenie. Jednoduchosť v kázni znamená, že netúžime po tom, aby sa ľudia smiali alebo plakali – na to sú tu telenovely a televízne relácie. Jednoduchosť kázne spôsobí, že ľudia sklonia hlavy a udrú sa do pŕs na znak toho, že sa chcú zmeniť, že túžia po Božom milosrdenstve. Byť jednoduchý znamená - byť veľký v Božích očiach. Najľahšie pochopiteľnou kázňou je jednoduchý spôsob života kňazov.
Tretia a posledná výzva je výzvou k štúdiu. Čítanie a štúdium nesmie prestať po ukončení seminára. Ak by sme prestali čítať a študovať, ohrozili by sme tým duše našich farníkov. Keď prestávame študovať, nútime tým našich ľudí, aby začali čítať otvorenú knihu nášho života - komickú knihu nášho života, ktorá len ťažko niekoho povzbudí, keďže je úplne smiešna a strašne škandalózna. Homília sa stáva naším príbehom, a nie Ježišovým. Ani čítanie vkladnej knižky nie je dobrým spôsobom prípravy našich kázní.
Buďte opatrní vo svojom živote. Ľudia nás viac sledujú, ako počúvajú. Buďte úprimní a pravdiví. Dvojaký život, tajomstvo temného života, je stresujúce.
Buďte opatrní pri každej homílii. Boh bude súdiť každé vyslovené slovo. Verte tomu, čo čítate. Učte to, čomu veríte. Robte to, čo učíte.
Buďte opatrní pri každej homílii. Ľudia chcú počuť Ježiša, nie vás. Iba Ježiša, vždy Ježiša.
Buďte opatrní pri vašej homílii. Majte zľutovanie s Božím ľudom. Prestaňme nesprávne používať kázne. Nech vaše homílie inšpirujú a zapaľujú srdcia.