Pomerne krátke vyhlásenie o kresťanskej výchove, Gravissimum educationis, ktoré bolo vyhlásené pred päťdesiatimi rokmi 28. októbra 1965, medzi šestnástimi dokumentmi Druhého vatikánskeho koncilu, určite nepatrí medzi najzapamätateľnejšie a ani najkontroverznejšie [dokumenty]. Rýchlo ju zatienili väčšie konštitúcie ako Nostra aetate a Dignitatis Humanae. Tak či onak, keď si pripomíname 50. výročie, ktoré by sme inak mohli prehliadnuť, zdá sa mi vhodné uviesť pár citátov. Aj keď tieto citácie citujeme dnes, v roku 2015, môžu znieť až prekvapujúco [aktuálne].
V tomto dokumente je stanovená veľmi jasne jedna vec: katolícka výchova je nevyhnutne spojená s Ježišom Kristom a s hlásaním jeho evanjelia. Nemôže byť „nábožensky neutrálna“. Neexistuje žiadna jasne deliaca čiara medzi oblasťou viery a sekulárnymi oblasťami života. Všetko v ľudskom živote teda musí byť preniknuté vierou a musí sa zameriavať na konečný cieľ, ktorým je nebo. Konciloví otcovia dokonca nepriamo narážali na slávne motto Pia X. „Instaurare Omnia in Christo“:
„Svätá matka Cirkev dostala od svojho božského zakladateľa poverenie zvestovať tajomstvo spásy všetkým ľuďom a všetko obnoviť v Kristovi. Aby však toto poslanie splnila, musí venovať pozornosť životu človeka v jeho celosti, teda i pozemskému životu, keďže súvisí s nebeským povolaním. Správna výchova sa usiluje o rozvoj ľudskej osoby, majúc na zreteli tak konečný cieľ človeka, ako aj dobro spoločnosti, ktorej je členom a na ktorej činnosti sa zúčastní, keď sa stane dospelým.“
Dokument tiež uznáva, že hlavným predmetom katolíckeho vzdelávania musí byť teológia. A to taká, ktorá je spojená s vedomím jej liturgického vyjadrenia a zavŕšenia. Predmetom katolíckeho vzdelávania musí byť aj jeho neodmysliteľne apologetický a misijný charakter:
„Kresťanská výchova sa neusiluje iba o spomenutú zrelosť ľudskej osoby, ale snaží sa najmä o to, aby si pokrstení, keď sa postupne uvádzajú do poznávania tajomstva spásy, čoraz viac uvedomovali dar viery, ktorý dostali; aby sa naučili klaňať sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23), najmä liturgickými úkonmi, učili sa správať vo svojom živote spravodlivo a naozaj sväto ako noví ľudia (porov. Ef 4, 22 – 24) a tak dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4, 13) a pričinili sa o rast Kristovho tajomného tela. Okrem toho, vedomí svojho povolania, majú sa učiť vydávať svedectvo o nádeji, ktorú nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15), a pomáhať stvárňovať svet v kresťanskom zmysle, v ktorom by prirodzené hodnoty – so zreteľom na Kristom vykúpeného človeka chápaného v jeho celosti – boli na osoh celej spoločnosti.“
A aj keď to niekoho môže prekvapiť, Koncil jednoznačne potvrdzuje tradičné učenie, že rodičia sú zodpovední za výchovu svojich detí, pretože ich splodili. Koncil tiež potvrdzuje, že rodičia majú právo a povinnosť byť učiteľmi svojich detí, a že sviatosť manželstva im dáva milosť, aby túto povinnosť aj splnili:
„Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba pokladať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko sa dá nahradiť. [...]Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, sa deti majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, v súlade s vierou, ktorú prijali krstom. [...]Nech si teda rodičia uvedomia, aký veľký význam má pravá kresťanská rodina pre život a rozvoj samého Božieho ľudu.“
Vyhlásenie, samozrejme, pokračuje tým, že uznáva existenciu a dobré dielo mnohých škôl rôzneho druhu (súkromných i verejných, štátnych i cirkevných). Obzvlášť nabáda učiteľov, aby boli hodní svojho povolania a aby boli citliví na reálne potreby svojich študentov:
„Učitelia zasa nech nezabúdajú, že od nich najviac závisí, či katolícka škola môže uskutočniť svoj cieľ a svoj program. Preto nech sa pripravujú s osobitnou starostlivosťou, aby si nadobudli tak odborné, ako aj náboženské vedomosti, preukázané dokladmi o dosiahnutom vzdelaní, a boli skúsení v pedagogickom umení, dopĺňanom výdobytkami moderného pokroku. Nech ich spája medzi sebou i so žiakmi kresťanská láska a nech sa dajú viesť apoštolským duchom, aby svojím životom a vyučovaním vydávali svedectvo jedinému Učiteľovi – Kristovi. Nech spolupracujú predovšetkým s rodičmi. Spolu s nimi nech v celej výchovnej činnosti náležite zohľadňujú rozdielnosť pohlaví a osobitné určenie, ktoré Božia prozreteľnosť stanovila v rodine i spoločnosti pre jedno i druhé pohlavie.“
Táto posledná veta vôbec nedáva priestor ospravedlňovaniu feminizmu!
Posledný zaujímavý úryvok hovorí o tom, že vysoké školy a univerzity by mali napodobňovať svätého Tomáša Akvinského pri hľadaní harmonického spojenia viery a rozumu a pri vedení prirodzeného rozumu k nadprirodzeným pravdám. Týmto sa má dosiahnuť vyššia úroveň všetkých ľudských kultúr. Absolventi týchto inštitúcií majú byť aj svedkami viery. A dalo by sa povedať, že práve toto je meradlom toho, či vzdelávanie prinieslo také ovocie, aké od nej chce Boh:
„Cirkev sa rovnako horlivo stará o školy vyššieho stupňa, najmä o vysokoškolské fakulty a univerzity. Najmä v tých, ktoré od nej závisia, vyvíja organické úsilie, aby sa jednotlivé disciplíny pestovali podľa ich vlastných zásad a metód, v slobode charakteristickej pre vedecké bádanie, a tak sa čoraz viac prehlbovalo ich poznanie a dôkladným skúmaním nových problémov bolo čoraz zrejmejšie, že viera a rozum smerujú k tej istej pravde, ktorú učili cirkevní učitelia, najmä svätý Tomáš Akvinský. Tým sa dosiahne, že kresťanský spôsob myslenia sa bude verejne, trvalo a všestranne zúčastňovať na každom úsilí o vyššiu kultúru života a poslucháči katolíckych univerzít dostanú vynikajúcu vedeckú prípravu, aby boli schopní prevziať zodpovednejšie miesta v spoločnosti a byť svedkami viery vo svete.“
Vieme, že počas rokov a desaťročí po Koncile došlo k veľkému pádu katolíckeho vzdelávania (a vlastne vôbec vzdelávania vo všeobecnosti). Vieme tiež, že z Božej prozreteľnosti v Spojených štátoch vzniklo malé, no silné hnutie, ktoré sa uberalo presne opačným smerom. Vďaka nemu verní katolícki laici odhodlaní odolávať diktatúre relativizmu úspešne založili mnoho nových základných, stredných a vysokých škôl. Aj ja som mal tú česť navštevovať jednu takú školu a neskôr som ďalšiu podobnú pomáhal založiť. Moje skúsenosti ma naučili, že aj keď veci väčšinou vyzerajú bezútešne, v živote veriacich, ktorí sú verní, je stále prítomná a účinná moc vzkrieseného Krista.