Bol práve večer 27. októbra 312. V strednom Taliansku proti sebe stáli dvaja nepriatelia na život a na smrť. Boli pripravení vyriešiť svoje súperenie preliatím krvi. Státisíce ozbrojených mužov boli pripravené na boj na život a na smrť: Ten, kto zajtra zvíťazí, ten sa stane rímskym cisárom. Porazený bude označený za nepriateľa štátu a stane sa krmivom pre Koloseum.
Obrancom bol Maxencius, súčasný (aj keď sporný) cisár Ríma. Mal v moci hlavné mesto a impozantnú obranu samotného Ríma. Po tom, čo odrazil dve invázie do jeho ríše, mal všetky dôvody na to, aby si bol sebou istý.
Útočníkom bol arogantný mladík menom Konštantín, ktorý sa snažil presadiť ako jediný vládca rímskej ríše. Konštantín bol na nepriateľskom území a čelil súperovi, ktorý bol prinajmenšom taký veľký ako on. Obranca Maxencius si mohol vybrať, kde a kedy sa postaví Konštantínovi. Keďže bol Konštantín skúseným veliteľom, vedel, že skôr či neskôr k boju skutočne dôjde. Tak ako všetci vojaci v predvečer bitky, aj Konštantín určite spal veľmi nepokojne.
A práve v túto nepokojnú noc zasiahol sám Kristus a zmenil spor medzi dvoma vojenskými vodcami na kľúčový okamih dejín spásy.
Tento zásah prišiel v podobe sna alebo vízie (zdroje sú diskutabilné). Vo sne Kristus hovoril s Konštantínom v jeho rodnom jazyku a riekol: „In Hoc Signo Vinces!“ čiže „V tomto znamení zvíťazíš!“ Kristus mu potom ukázal kresťanský symbol: Chí Ró alebo ☧.
Chí Ró je kombináciou prvých dvoch písmen Kristovho mena v gréčtine, ktorý sa píše ΧΡΙΣΤΟΣ.
Možno zastrašený neistotou z nadchádzajúcej bitky, Konštantín nasledoval Kristove pokyny. Nariadil, aby bolo ☧namaľované na všetky štíty jeho vojakov.
Konštantín splnil jeho pokyny a Kristus dodržal svoje slovo. Maxencius sa zatiaľ pripravoval na ústup do Ríma. Bola to jeho vyskúšaná stratégia, ktorú použil aj vtedy, keď úspešne odrazil dve predchádzajúce invázie: Chcel Konštantína nalákať na obliehanie. Mal prístup k najlepšej obrane v celej Antike a veľmi sa nemal čoho báť. Maxencius mal veľké množstvo času a hotový poklad skladovaných potravín, ktoré by vystačili aj pri dlhom obliehaní. V októbri 312 mal dosť zásob na to, aby vydržal celé roky.
No z ničoho nič zmenil názor a rozhodol sa pre čelnú zrážku s Konštantínom. Ako miesto, kde sa mu postaví, si vybral most Milviano.
Aj keď to bolo oveľa riskantnejšie než jeho osvedčená stratégia, nebol to zasa úplne zlý nápad. Ak by Maxencius postavil svojich vojakov za mostom, mohol by zmenšiť Konštantínovu silu, keď sa pokúsi prejsť. Táto taktika sa úspešne použila stokrát, predovšetkým v slávnej bitke pri Termopylách.
Počas svojej skutočne záhadnej mobilizácie sa však rozhodol postaviť svoje línie pred mostom Milviano, čiže chrbtom k rieke. Všetko ešte viac zhoršil svojím rozhodnutím sabotovať most a postaviť namiesto neho pontónový most, ktorý bol príliš vratký na to, aby po ňom mohla prejsť stotisícová armáda. Najmä toto rozhodnutie spečatilo jeho osud.
Tento jeho čin nikdy nedokázal vysvetliť žiaden súčasný, ani minulý historik.
Keď sa obe armády stretli, takmer okamžite začalo všetko hrať do kariet Konštantínovi. Konštantínovej kavalérii sa čoskoro podarilo prelomiť Maxenciovu kavalériu. Vďaka tomu mala bitku rozhodnúť pechota.
Je zaujímavé predstaviť si túto scénu: tisíce a tisíce znakov chí-ró zomknutých do radov zo štítov. Tieto rady pochodujú stále dopredu rytmickým krokom. More lesknúcich sa mečov a oštepov. Aj sám Satan sa musel triasť pri tomto pohľade.
Keď sa nepriateľské pechoty navzájom zrazili, Maxenciova nezvyčajná chyba začala už čoskoro hrať proti nemu. Keďže jeho vojaci nemali za sebou žiadnen manévrovací priestor, nemohli ani nasadiť rezervy, ani upraviť svoje bojové línie. Ak zlyhala jedna časť línie, spolu s ňou zlyhala línia celá.
Maxenciových mužov začali zatláčať do rieky. Keď Maxencius stojac na okraji vody videl, ako sa štíty pomaľované znakmi chí-ró predierajú do jeho radov, stratil nervy a urobil svoju poslednú ničivú chybu - vyzval na ústup.
Maxencius prehral bitku. No ak by sa mu podaril ústup, mohol by sa stiahnuť naspäť do mesta a preskupiť sa za mocnými rímskymi hradbami. V tomto vojenskom ťažení by mal stále dosť dobrú šancu na víťazstvo.
Tu sa však jeho skazou stal práve pontónový most.
Aj bežný ústup patrí k jedným z najťažších vojenských manévrov. Od staroveku sa považovalo za pochabé, ak niekto rozmiestnil svoju armádu tak, že mal len jednu ústupovú os. Ak by touto jedinou osou bol most (a aj ten najväčší most zúži armádu), bolo by to ešte hlúpejšie. Ale Maxenciovou ústupovou osou nebol ani len skutočný most, ale len pontónový: jeden jediný pontónový most pre stotisíc mužov.
Pontónový most je v podstate zväzkom dosiek zbitých dokopy a položených na plávajúcich loďkách. Niektoré z nich dokonca ani len nie sú ukotvené k riečnemu dnu. Len plávajú. Pontónové mosty majú už zo svojej podstaty značne obmedzenú hmotnostnú kapacitu a majú toľko nevýhod, že sa používajú len nedobrovoľne, keď totiž niet inej možnosti.
Dobrým príkladom slabosti pontónových mostov je aj toto: Popremýšľajte nad tým ako zúrivo americké a nemecké armády bojovali o posledný most cez Rýn. A to aj napriek tomu, že spojenci mali technológie na prekročenie Rýnu prostredníctvom pontónov. Pokus prebojovať sa cez takýto most je pre armádu extrémne zúfalým činom. A ustupovať cezeň je opravdivou samovraždou.
Je teda samozrejmé, že ústup po moste Milviano bol absolútnou katastrofou. Takmer okamžite sa rozpadol a nastal neusporiadaný hurhaj. Muži sa navzájom tlačili, aby sa dostali na pontónový most.
Snažili sa utiecť na druhú stranu Tibera po pontónovom moste. Ten sa, samozrejme, zrútil. Keďže boli vyzbrojení ťažkým brnením, tak sa utopili, aj tí, čo vedeli plávať.
Väčšina z armády sa dokonca ani len nedostala na most. Elitné jednotky, ako pretoriánske stráže, boli pobité do posledného muža, pretože odmietli ustúpiť (alebo azda uprednostnili smrť mečom pred utopením). Ďalšie jednotky zhodili brnenie a snažili sa preplávať cez Tiber. Niektorí sa dokonca dostali až na druhú stranu. Tí, ktorí zostali uväznení na protiľahlom brehu, boli zabití alebo zajatí.
Maxencius bol medzi tými, ktorí svoj hrob našli vo vodách Tiberu. Skočil doňho, keď sa zrútil pontónový most. Jeho telo vylovili, sťali a pochodovali s ním dookola, aby ho všetci videli.
Konštantínovo víťazstvo bolo úplne jednoznačné a absolútne. Nielenže vyhral toto vojenské ťaženie jedným ťahom, ale všetky západorímske ríše ho uznali ako ozajstného cisára Ríma.
Konštantín nikdy nezabudol na to, čo preňho Kristus urobil. Aj keď jeho vlastná cesta k viere bola dlhá, jeho vláda ohlasovala začiatok nadvlády kresťanstva ako dominantného náboženstva rímskej ríše. Konštantín sa ešte nestal kresťanom, ale stal sa silným „spojencom“ samotného Boha kresťanstva, o ktorom bol presvedčený, že je silnejší než všetci ostatní bohovia.
Konštantín začal tým, že pohrdol inými bohmi, keď odmietol obetovať za svoje víťazstvo tradičným rímskym bohom.
O rok neskôr, v roku 313, zlegalizoval kresťanstvo. Ukončilo sa tak tristoročné prenasledovanie. Konštantín tiež začal aktívne podporovať kresťanstvo, financoval kresťanské stavebné projekty. Osobitnú priazeň prejavoval duchovenstvu. Kresťanom povolil menovanie na rôzne vplyvné pozície. Konštantín zašiel až tak ďaleko, že zakázal ukrižovanie - teda spôsob, akým bol zabitý Kristus.
Jedna éra histórie skončila. Ďalšia sa práve začala.