Misionárky lásky Matky Terezy hovoria, že v Indii už nemôžu poskytovať adopčnú službu. Vláda totiž od takýchto agentúr vyžaduje, aby boli deti umiestňované aj do rozvrátených rodín alebo do rodín slobodných rodičov.
Indické zákony o adopcii vláda zliberalizovala len nedávno. Nové zákony vyžadujú od adopčných agentúr, aby sa deti dávali do rodín slobodných, rozvedených alebo oddelene žijúcich rodičov. Obsahom nových smerníc je aj vyššia kontrola adopčných agentúr zameraná na dodržiavanie nových pravidiel. Misionárky predtým mohli slobodne prijať alebo odmietnuť budúcich rodičov podľa toho, čo považovali za najlepšie pre dieťa.
Sestra Amala zo Severného Dillí vysvetľuje, že nové pravidlá idú proti presvedčeniu misionárok ohľadom toho, čo je najlepšie pre dieťa. „Nové smernice zraňujú naše svedomie,“ vysvetlila. „Určite nie sú pre veriacich či zasvätených ľudí ako my... Čo keď sa ukáže, že slobodný rodič, ktorému dáme naše dieťa, je homosexuálom alebo lesbičkou? V akej istote alebo morálke budú tieto deti vychovávané? Naše pravidlá umožňujú adopciu len manželským párom.“
Otec Federico Lombardi, SJ, vedúci Tlačového strediska Svätej stolice, vysvetlil, že misionárky „pevne veria tomu, že adoptované dieťa musí mať otca i matku, a sú proti tomu, aby si deti adoptovali homosexuáli, lesbičky alebo slobodní rodičia“.
Ministerka rozvoja žien a detí (angl. skr. WCD) Maneka Gándhíová povedala, že tým, že sa sestry nechcú podrobiť týmto novým pravidlám, vlastne vládu nútia k tomu, aby im odobrala licenciu. Gándhíová na konferencii o ženách a deťoch povedala, že Misionárky lásky nechcú „spadať pod jednotnú sekulárnu agendu“.
„Snažíme sa ich presvedčiť, ... ale ak sa nebudú riadiť centrálnymi pokynmi, neostane nám iná možnosť než detské domovy, ktoré riadia, zrušiť a presunúť deti inam,“ povedala Gándhíová.
Tajomníčka Centrálnej autority vykonávania adopcií (Central Adoption Resource Authority, skr. CARA) Veerendra Mishraová sa pre Hindustan Times o sestrách, ktoré nechcú dať na adopciu deti oddeleným alebo rozvedeným rodičom vyjadrila takto: „Je to proste pravidlo a oni ho budú musieť dodržiavať. Povedali sme im, že nie je žiadny dôvod na to, aby sa odmietal jediný slobodný rodič, ktorý je vhodný... Prečo teda upierajú dobrý domov dieťaťu, keď je v detských domovoch taký veľký počet detí, ktoré čakajú na adopciu?“
Sestry oficiálne požiadali vládu, aby ich 13 detských domovov odhlásila z národnej adopčnej služby.
Sestry tiež nesúhlasia s novými vládnymi smernicami, ktoré budúcim rodičom dávajú šesť detí na „výber“. „Myšlienkou Matky [Terezy] bolo, aby sme adopciou bojovali proti potratom. Keď však žena porodí dieťa, má na výber?“ Takúto rečnícku otázku položila časopisu The Indian Express sestra Amala. „Dostane to, čo jej daruje Boh. Aj tu... prispôsobíme dieťa zázemiu rodičov, farbe pleti, atď. ... Nemôžeme teda dovoliť, aby si rodičia počas adopcie vyberali jedno dieťa zo šiestich.“
Kvôli spoločenskému tabu a štátnej byrokracii je adopcia v Indii veľmi zriedkavá. Noviny The Telegraph odhadujú, že v Indii je 20 miliónov sirôt, no prostredníctvom oficiálnych adopčných služieb je adoptovaných menej než 0,04 % opustených detí. Podľa The Indian Express v rade čakateľov na adopciu je viac než 9000 rodičov, ale detí, ktoré je možné si adoptovať, je len 800.
Misionárky lásky (angl. skr. MOC) založila v roku 1950 Matka Tereza, aby poskytovali „srdečnú bezplatnú službu najchudobnejším z chudobných“. Rád tvorí viac než 4501 rehoľníčok v 133 krajinách.
Sestričky slúžia ľuďom, ktorí trpia chorobou AIDS, ako aj duševne chorým, opusteným deťom a malomocným. Majú školy pre deti žijúce na ulici a prevádzkujú vývarovne pre bezdomovcov. V Kalkate majú Misionárky Lásky viac než devätnásť domov pre ženy, siroty a umierajúcich. Starostlivosť je bezplatná pre všetkých – bez ohľadu na ich náboženské vyznanie alebo spoločenskú kastu.
Sestry tohto rádu žijú jednoduchým životným štýlom – bez televízie či rádia. Ich osobným majetkom sú tri sárí (jedna na nosenie, druhá, keď sa prvá perie, a tretia na záplaty), dve alebo tri bavlnené habity, opasok, pár sandálov, kríž a ruženec. Majú tiež tanier, sadu príborov, látkový obrúsok, plátenú tašku a modlitebnú knižku. V chladných krajinách môžu mníšky vlastniť aj sveter alebo kabát a uzavretú obuv.