Jeden z filmov Stevena Spielberga o detstve, technológii a úžase s názvom A.I.: Umelá inteligencia sa odohráva v nie príliš vzdialenej budúcnosti, v čase, keď globálne otepľovanie drasticky umenšilo ľudskú populáciu. Živé roboty, humanoidy, uspokojujú čoraz väčšie množstvo ľudských potrieb. Dokonca aj tie citové.
Hlavnou postavou je chlapec-robot, humanoid s menom Dávid. Je naprogramovaný tak, aby miloval svojich ľudských „rodičov“. Ale je tu ešte ďalšia pochybná postavička (hrá ju Jude Law): gigolo Joe, ktorý ponúka „lásku“ ženám, ktoré nemajú vo svojom živote žiadneho muža. Krátka scéna, v ktorej mladá žena využije jeho služby, je strašne smutná. Najbližšia vec, ktorú má na lásku, je android, ktorý je sexuálnou hračkou.
Podobne odosobnená a odľudštená verzia sexu sa odohráva i v Británii. Medzi stále klientky žiadajúce o IVF patria slobodné ženy, ktoré nikdy nemali pohlavný styk. A pretože Národná zdravotná služba prepláca IVF len tým ženám, ktoré sa po dobu dvoch rokov„snažia otehotnieť prostredníctvom pravidelného nechráneného pohlavného styku“, tak za každý „liečebný“ cyklus musia zaplatiť najmenej 5000 libier. Sú si však úplne isté, že vo svojom živote nechcú muža.
Ich dieťa teda nebude výsledkom láskyplného vzťahu, ba vlastne vôbec žiadneho ľudského vzťahu. Je pravda, že počas sexuálnej revolúcie sa dobrovoľné slobodné materstvo stalo celkom známym. Väčšina ľudí však predpokladá, že slobodné ženy, ktoré sa uchyľujú k IVF, žijú alebo žili v nejakom vzťahu. Ľuďom ešte zostali kúsky pochopenia toho, že dieťa si zaslúži otca i matku. Aj ženy, ktoré hovoria, že sa im ešte nepodarilo nájsť toho pravého, priznajú, že ho aspoň hľadajú.
Stručne povedané, toto sú však ženy, ktoré chcú dieťa, ale nechcú žiadnu intimitu, ani lásku. Josephine Quintavalleová, zo skupiny Comment on Reproductive Rights trafila klinček po hlavičke, keď pre Mail povedala:
„Čím je dieťa pre tieto ženy? Plyšovým medvedíkom, ktorého si vyberú z regála? Prirodzenosť nám hovorí, že dieťa má mať muž a žena. A som zarmútená, že my toto ochotne prekrúcame. Umenšená úloha otca nie je pre dieťa žiadúca. Kde skončíme, keď začneme kráčať touto cestou?“
Neobvyklý prístup k materstvu trápi dokonca aj niektorých odborníkov na plodnosť. „Peniaze síce hýbu svetom, no to ešte neznamená, že je takéto konanie správne,“ hovorí pre Mail Gedis Grudzinskas, lekár, ktorý je popredným odborníkom na umelé oplodnenia. Zdá sa, že za posledných päť rokov sa vyskytlo asi 25 takýchto prípadov. Najmenej štyri hlavné kliniky novinám povedali, že pomohli otehotnieť ženám, ktoré boli pannami.
Detská psychoterapeutka Dilys Dawsová povedala, že myšlienka na panny uchyľujúce sa k IVF „evokuje predstavu niekoho, kto nie je citovo dostatočne zrelý, aby bol v blízkosti niekoho iného. Keď však ide o výchovu dieťaťa, tak na tom naozaj záleží. Znamená to totiž, že táto žena má strach z blízkeho fyzického vzťahu s niekým iným – a v takom prípade dieťa nebude vyrastať s láskou“.
Špecialisti na plodnosť komentovali skutočnosť „IVF panien“ rôzne. Jeden hovorí, že: „V niektorých kultúrach práve stigmatizácia, ktorá sa spája s bezdetnosťou, pohýna niektoré ženy k tomu, aby absolvovali liečbu neplodnosti namiesto toho, aby šli na poradenstvo v oblasti psychosexuálnych otázok.“ Ďalší to vysvetľoval ako „strach z pohlavia. Väčšina z nich nemá problém s plodnosťou. Je to skôr psychologický problém.“ Ďalší poznamenal, že „niektoré si chcú ušetriť pohlavný styk pre špeciálny vzťah. Majú pocit, že nenašli toho pravého partnera, s ktorým by mali sex, ale vedia, že chcú mať teraz dieťa“.
Maha Ragunathová, lekárka v zariadení pre liečbu plodnosti Care Fertility, novinám povedala:
„Počet takýchto slobodných žien sa za posledných desať rokov zdvojnásobil. Slobodné ženy teraz tvoria najmenej desať percent mojich pacientov... Malé percento z nich ešte nikdy nemalo vzťah a nikdy nemalo pohlavný styk. Sú nesmierne šťastné, že si niečo také môžu vykonať na vlastnú päsť, pričom sa nestarajú o dôsledky, ktoré to môže priniesť dieťaťu alebo ich eventuálnemu novému vzťahu.“
Je to zvláštne, no zdá sa, že niečo podobné sa deje aj v Japonsku, no v oveľa väčšej miere. Prieskum Japan Family Planning Association (Japonská asociácia na plánovanie rodiny) z roku 2013 zistil, že 45 % žien medzi 16. a 24. rokom „nemá záujem o sexuálny kontakt alebo ním pohŕda“. Ešte prekvapivejšie bolo, že sa podobne cíti aj 25 % mužov.
Je zrejmé, že medzi Britániou a Japonskom sú obrovské kultúrne rozdiely. V prvom prípade je táto bizarná forma reprodukčného celibátu ešte stále len malým fenoménom; v druhom prípade je tento fenomén taký bežný, že má obrovský vplyv aj na pôrodnosť (asi 1,4 dieťaťa na jednu ženu, čo je jedna z najnižších mier pôrodnosti na svete). Obidva fenomény však naznačujú, že naša rastúca závislosť na technológii – a to aj v intímnych oblastiach ľudského života – vytvára spoločnosť pozbavenú silných medziľudských vzťahov.
Stojí za zváženie, či reprodukčné techniky ako IVF nepomáhajú vytvoriť budúcnosť, ktorú nikto (okrem toho najextrémnejšieho mizantropa) nechce. Prezradím koniec Spielbergovho filmu, ktorý môže byť pre nás varovaním: Tento film končí zánikom ľudskej rasy.