Po dovršení dvadsiatich rokov som bol ako mladý umelec veľmi úspešný. Napríklad, jednoznačný úspech zožala prvá výstava mojich prác, ktorá sa konala v hlavnej galérii v Ottawe. Boli to maľby prírody a ľudí, čo zjavne nepatrí medzi náboženské tématiky. Zujímalo sa však o ňu veľa médií a mal som prisľúbené ďalšie prehliadky.
Rok alebo dva po tom niečo zasiahlo moje srdce. V tom čase som pracoval na ďalšej výstave. Moja žena to môže potvrdiť. Bol to hlavný dôvod, prečo som začal rozmýšlať nad otázkou, prečo by som nemohol robiť nemožné veci? Prečo by som jednoducho nemohol maľovať pre Krista a jeho Cirkev bez ohľadu na dôsledky?
Vtedy sme čakali naše prvé dieťa, preto som povedal: „Nie, je to krásny sen, ale my sme teraz manželia, čakáme naše prvé dieťa, a musíme byť zodpovední. Musím ťa živiť."
No moja žena na to reagovala, „veríme alebo neveríme v Boha? Veríme alebo nie, že Božia prozreteľnosť je hlavným činiteľom v našom živote?" A ja som povedal: „Ale samozrejme, že áno."
Takže 1. mája 1976 sme moja žena a ja išli do našej miestnej farnosti v malej dedine v Skalnatých vrchoch a položili sme pred oltár moje štetce. Vtedy bol sviatok svätého Jozefa, robotníka. Na kolenách sme sa pomodlili pred Najsvätejšou sviatosťou. Žiadali sme svätého Jozefa, aby sa za nás prihovoril, aby sa ujal tohto veľmi krehkého sna a nášho veľmi biedneho života a aby spravil čokoľvek, pre čo sa rozhodne Boh. Takto sme zasvätili moju prácu službe Pánovi a jeho Cirkvi. Vtedy sa začalo mnoho rokov, ba desaťročí, neuveriteľných zásahov Prozreteľnosti a neuveriteľných bojov. Jednoducho mám príliš veľa príbehov, ktoré by som vám chcel povedať.
„Stratenie sa"
S mojimi dielami som musel cestovať po celej krajine, pretože sme žili vo veľmi odľahlej oblasti. Vrátil som sa do starých galérií, ktoré ma kedysi poznali ako zlaté dieťa alebo aj ‚dojnú kravu‘. Ukázal som im svoju novú, výslovne kresťanskú prácu, no oni mi povedali: „Veľmi sa nám páči váš štýl, ale musíte pochopiť, že verejnosť, ktorá si kupuje umenie, už dávno nemá záujem o takýto pohľad na svet." Bol to vlastne pekný spôsob, ako povedať: „Prispôsob sa revolúcii, alebo sa strať."
Tak som sa stratil asi na dve desaťročia. Stále som však skúšal, neustále som podával žiadosti na výstavy vo významných galériách. Veľmi sa im páčila technika celej mojej práce, ale pokiaľ išlo o tému, donekonečna opakovali: „Ak by ste jednoducho odstránili kresťanský obsah, alebo ho prispôsobili súčasnému vkusu, veľmi radi by sme vám spravili nejakú výstavu."
Počas jedného roka mi až 11 galérií ponúklo výstavu pod touto podmienkou, potom ma odmietli, zas mi ponúkli, že výstavu uskutočnia, no nakoniec ju zrušili. Jedna galéria sa dokonca natrvalo zavrela, a to tesne pred otvorením mojej prehliadky. Správca ďalšej galérie bol vyhodený a prehliadku zrušili. Do tretice, jeden z kurátorov mal nervový kolabs a galériu zavreli... a takto to pokračoval ďalej. Bol to neustály bizarný boj. Jednoznačným výsledkom bolo: žiadna výstava mojej výslovne kresťanskej práce.
Nakoniec som si uvedomil, že to nikam nevedie. Tak som sa snažil uživiť aspoň maľovaním na zakázku. Pár rokov pred tým som zažil niečo vnútorne. To sa odrazilo na mojej predstavivosti. Bola to milosť alebo len stará dobrá írska predstavivosť? Jednoducho som to nevedel. Ale keďže to bolo tak presvedčivé a tak silné, postupne ma to posadlo, a preto som to musel dostať preč z mojej hlavy. Spísal som to a uložil na policu, kde to stálo asi rok.
Nakoniec som dostal nápad, že to pošlem vydavateľstvu do Kanady. Reakcia však bola rovnaká. Vydavateľstvo za vydavateľstvom sa vyjadrilo: „Páči sa nám váš štýl písania, ako aj tento príbeh. Čitateľská verejnosť sa však už nezaujíma o takýto pohľad na svet." Mali na mysli ortodoxný katolicizmus. Toto dielo nebolo prehnane výchovné a ani moje ďalšie knihy. Jednoducho hovorili príbehy, ktorých súčasťou bola realita Božej prítomnosti, realita tajomných zásahov prozreteľnosti v ľudských životoch. Bolo to presne tak, ako to je v skutočnosti. Názov knihy bol Výkrik kameňa (Cry of Stone). Toto dielo však bolo publikované až po viac ako dvadsiatich rokoch.
Potom nastalo dvadsať rokov, počas ktorých som zbieral odmietavé listy z galérií i ohľadom mojich románov. Každý z nich jemne ponúkal úspech, no musel by som prispôsobiť aspekt viery tak, aby bol bližšie „súčasnému" pohľadu na svet. Ale niečo v mojom vnútri stále hovorilo: „Nie, ja nebudem hrať podľa pravidiel tohto sveta. Takto kazia skoro všetko. Klamstvo ovláda väčšinu súčasnej kultúry a ja s ňou nebudem spolupracovať. "
Pokušenie spraviť kompromis môže prísť v mnohých rôznych formách, a tak to bolo aj pri mne. Ale nakoniec som vždy cítil hlboké znechutenie nad tým, čo to s nami spravilo. Tyrania lži pokryla celý západný svet. Povedal som si: „Aj keď sa tá kniha nikdy nevydá, spravil som všetko, čo som mohol a vedel. Bol som tu. Nik nemôže povedať, že kresťanská kultúra nebola prítomná. Bola tu. No bola odmietnutá. Bolo jej určené miesto v getách. Šírili sme slovo, ktoré nám bolo dané a žili sme ho, či už to bolo „in" alebo „out"."
Súčasťou vyrovnania sa s týmto šialeným a nemožným životom bolo pocit bolesti z toho, že som zlyhal ako manžel a otec. Nebol som schopnyý zaistiť mojej rodine pocit bezpečia a počas tých 40 rokov ani pohodlie. Žili sme veľmi jednoducho. A stále sa snažíme žiť veľmi jednoducho.
„Dôvera v Božiu moc"
Avšak táto materiálna núdza je len povrchovým problémom. Dôležitejšie je to, čo robí Boh v každom z nás, a to bez ohľadu na okolnosti v našom živote. On nás vedie k tomu, aby sme sa na neho intenzívnejšie spoliehali. To nás môže priviesť až do stavu tzv. duchovného detstva. Stali by sme sa veľmi malými a dôverčivými v Božiu moc. Urobíme si svoju časť a zvyšok necháme na Boha.
Osemnásť rokov po napísaní môjho prvého nepublikovaného románu mi jedného dňa zavolal generálny riaditeľ vydavateľstva Ignatius. Videl moju zbierku malieb s tematikou ruženca, ktorú som publikoval a vlastnoručne rozdával so svojou ženou. Vydavateľstvo Ignatius narazilo na túto knihu a rozhodlo sa ju vydať.
V našom telefonickom rozhovore sa ma manažér spýtal, či som napísal ešte niečo iné.
A ja som povedal: „No, áno, ale to by vás asi nezaujímalo."
V tej dobe som napísal román Otec Eliáš. Bol som tak znechutený z celej tej veci, a to aj napriek tomu, že som vedel, že sa nikdy nevzdám. Nikdy by som neprestal maľovať alebo písať podľa mojej inšpirácie. Dospel som však k záveru, že moja práca nikde nenájde uplatnenie. Nikdy nenájde miesto v žiadnom z hlavných prúdov umenia, alebo kdekoľvek inde v kultúre. Možete teda vidieť ako na mne počas tých rokov pracoval démon znechutenia, ako by ho nazval svätý František z Assisi.
Nechcel som strácať čas budovaním falošných nádejí. Vydavateľstvo Ignatius, oslňujúca hviezda ortodoxie v USA, robilo fenomenálnu prácu, to áno, ale v tej dobe nepublikovalo fikciu. Avšak manažér povedal: „No, možno by sme mali záujem. Prečo si nás nevyskúšate? Pošlite nám rukopis."
Povedal som: „Musím byť úprimný: pošlem Vám môj rukopis a vy ho určite odmietnete. No a ja miniem 10$ za poštovné, ktoré nemám nazvyš." On však povedal: „Pošlite nám rukopis a my Vám pošleme tých 10$", na čo okamžite zabudol. Mal by som však dodať, že o niekoľko rokov neskôr mi s úsmevom hodil do ruky desať dolárovú bankovku. Obaja sme sa na tom už len z chuti zasmiali.
Niekoľko mesiacov po predložení môjho rukopisu Otec Eliáš mi vydavateľstvo Ignatius poslalo zmluvu na vydanie knihy, ktorá bola publikovaná v roku 1996. Od tej doby boli publikované aj ďalšie moje romány a tiež moja literatúra faktu.
„Nikdy nesmieme strácať nádej"
Keď sa k tomu spätne vraciam, bola to pre mňa veľmi dôležitá lekcia. Vďaka tomu som zistil, že nikdy nesmieme strácať nádej. Ak získame zvláštne milosti alebo počujeme volanie, musíme byť ochotní vytrvať, a to v každom čase. Musíme rátať s tým, že príde pokušenie falošného oslobodenia sa od tejto skúšky.
Niektoré pokušenia sú zrejmé. Alebo môže prísť alternatívny druh pokušenia, vízia jednoducho viesť dobrý život, ktorý je podľa nás dobrý a verný katolícky život. No konkrétne volanie a cesta, ktoré určil Boh, by ostali nenaplnené. Technicky by neboli spáchané žiadne hriechy, ale niečo by sa vytratilo. Vytratil by sa ich úžitok pre všetky duše na svete. Musíme mať vždy na pamäti, že nemôžeme zmerať, čo je úspechom či neúspechom nášho snaženia sa. Vlastne to ani nie je našou úlohou. Je to na Bohu.
Našou úlohou je byť verný našej inšpirácii, ktorá je vždy vedená rozumom a súdnosťou. Musíme však rozlišovať či vo svojom jadre nesmeruje ku kultúre smrti, a to najmä v týchto temných časoch. Musíme hľadieť na Krista v nás s nádejou kresťana. S našou ochotou už Pán môže pracovať. Stačí, ak budeme len dôverovať a Pán z toho môže vytvoriť niečo užitočné. Nehovorím len o pocitoch dôvery, pretože pocity prichádzajú a znova miznú. Tu však ide o zvolenie si, že budeme dôverovať. Budeme krok za krokom napredovať počas nášho prechádzania pustatinou tejto modernej doby. Čaká nás tam mnoho prekvapení. Vo Sv. Písme sa píše, že Pán je Bohom prekvapení. A jednoznačne ním bol aj v mojom živote.
No o tomto by som mohol rozprávať donekonečna. Musím však dodať, že najdôležitejšie je veriť v Pána za každých okolností. Absolútne mu dôverujte. V modlitbe mu zverte celý svoj život. Dôverujte mu najmä vtedy, keď sa na ľudskej úrovni zdá, že máme na to veľmi málo rozumných dôvodov. Pretože často práve vtedy tvorí svoje najväčšie diela - na kríži. To je často a možno aj vždy to miesto, z ktorého pochádzajú užitočné činy.
Michael O'Brien sa narodil v Ottawe v roku 1948. Je autorom dvadsiatich ôsmich kníh, najmä románu Otec Eliáš a jedenástich ďalších románov, ktoré boli publikované v štrnástich jazykoch. Tieto romány boli dosť rozoberané vo svetských aj náboženských médiach v Severnej Amerike a Európe. Jeho eseje o viere a kultúre sa objavili v medzinárodných časopisoch ako je Communio, Catholic World Report, Catholic Dossier, Inside the Vatican, The Chesterton Review, LifeSite a v ďalších. Sedem rokov bol redaktorom časopisu Katolícka rodina (Catholic family magazine) a časopisu Nazareth (Nazareth Journal). Momentálne žije so svojou ženou Sheilou v Barry’s Bay, Ontario.
Tento príbeh je napísaný na základe videa, ktoré zaznamenáva rozprávanie Michaela O'Briena z dňa 28. mája 2015 vo Fort Worth v Texase. Text upravil Michael O'Brien. Michael sa tento rok stal členom predstavenstva LifeSite.