Drahí kresťania, už nie je čas na to, aby sme len tvrdo pracovali, založili si rodinu a dúfali, že nám dajú všetci pokoj

1,810
Neutral

V pro-life kruhoch je táto sťažnosť celkom bežná: Prečo je často také ťažké donútiť cirkvi k tomu, aby sa angažovali v spoločnosti? Vieme, že aj kresťania chodia na potraty; ovplyvňuje to teda aj nás samých. Vieme, že kresťania sú väčšinou dôrazne proti potratom, takže to nie je tak, že by nesúhlasili s pro-life hnutím. Čo teda toľkým ľudom bráni v tom, aby sa angažovali? 

Sčasti je to apatiou. Sčasti nedostatočným povedomím. No hlavný a skutočný dôvod takéhoto postoja sa nachádza oveľa hlbšie. Odpoveď je jednoduchá: Ľudia chodiaci do kostola sú často tradiční, konzervatívni ľudia. A tu nemáme na mysli tieto pojmy v tom zmysle, v akom by ich mohli používať politológovia na opis konkrétnych politických postojov. Myslím tým jednoducho to, že sú to ľudia, ktorí chcú len tvrdo pracovať, vychovávať svoje deti a mať pokoj.

„Stretol si už niekedy rodiča deviatich detí, ktorý bol demokratickým aktivistom?“ spýtal sa raz ironicky Dennis Praeger. Všetci sa zasmiali. Možno ani všetci nevedeli, prečo to bolo také smiešne. Bola to jednoducho absurdná myšlienka. O takom rodičovi každý predpokladá, že bude mať na práci lepšie veci. Sú to ľudia ako moji starí rodičia, ktorí sa v roku 1953 prakticky bez peňazí prisťahovali z Holandska do Kanady, začali obrábať zem a na farme, ktorú postavili cez krv, pot, drinu a slzy, vychovali jedenásť detí. Boli takí zaneprázdnení výchovou detí a tým, aby dali na stôl nejaké jedlo, že nemali čas venovať sa jačaniu kanadských feministiek a iných podobných aktivistov.

A v tom spočíva problém, ktorý má hnutie za život a hnutie za rodinu vždy, keď chce zapojiť konzervatívnych ľudí do kultúrneho boja proti spoločenským zlám, ktoré nakazili našu spoločnosť. V termíne „angažovanosť, aktivizmus“ je niečo úplne netypické. Zdá sa, akoby bolo v termíne „konzervatívny aktivista“ protirečenie. Drobní konzervatívci a zástancovia tradícii nechcú zmeniť svet. Chcú v ňom žiť a chcú, aby im dali všetci pokoj.

Je to v samom koreni slova „konzervovať“. To sa výrazne líši od temperamentu slova „liberál“, ktoré sa odvodzuje od „liberalizácie“ čiže od činnosti. Mnohí nedôverčiví ľudia v Cirkvi sú dokonca presvedčení, že slovo „aktivizmus“ so sebou nesie závan liberalizmu. Podstatu kontrastu medzi týmito dvoma náturami brilantne vystihol Ambrose Bierce, keď konzervatívneho štátnika definoval ako takého, „ktorý je rozvášnený existujúcim zlom na rozdiel od liberála, ktorý ho chce nahradiť iným [zlom]“.

To nás privádza k nášmu súčasnému nepríjemnému zisteniu: z kultúrneho hľadiska utrpeli v kultúrnom boji zástancovia tradícií a konzervatívci vážnu porážku. Väčšinou sme sa v ňom dokonca ani neukázali. Vychovávali sme rodiny, budovali sme poľnohospodárske a iné podniky a chodili sme na bohoslužby, zatiaľ čo svetskí revolucionári prevzali zábavný priemysel, médiá, akademickú obec a napokon aj štátny vzdelávací systém, ktorý teraz poslušne slúži ako sprostredkovateľ svetských „hodnôt“. Modlitba už nie je v móde, „in“ je teória „queer“. Mnohí konzervatívci v strednom veku teraz prskajú kávu a s vypleštenými očami pozerajú na noviny s otázkou: „Ako to, že sa veci menia tak rýchlo?“

Samozrejme, že sa nemenia rýchlo. Sexuálna revolúcia sa odohráva už viac než šesťdesiat rokov. No teraz sa ľudia po prvýkrát začínajú prebúdzať a uvedomiť si, že to, čo sa deje, nemôžeme ignorovať. Veľmi rýchlo sa totiž dotkne aj nás samých. Vplyv zábavného priemyslu a pornografie vidno už na mladých. Práve preto kresťanské publikácie žialia nad vznikom sexuálnych ateistov. Sú to ľudia, ktorí stále veria v Boha, ale jednoducho si nemyslia, že by sa jeho usmernenia vzťahovali aj na ich sexuálny život. Cirkvi v severnej Amerike strácajú veľké množstva mladých ľudí. Štátny vzdelávací systém totiž poslušne vykonáva to, čo má: vštepuje skepsu, podkopáva prípadnú vieru detí z kresťanských domovov a potom ich vysiela na univerzitu, aby ich prácu dokončila fakulta. Z tohto dôvodu také obrovské množstvo kresťanov stráca vieru na vysokej škole.

Ani vláda nás už nenechá na pokoji. Už pred časom som písal o Ontárijskej  vojne o sexuálnu výchovu, o požiadavke vlády umožniť preškolovanie detí podľa hodnôt ich sekulárneho systému. Vláda bude za toto svoje „právo“ bojovať aj s rodičmi. V niektorých európskych krajinách berú deti rodičom, pretože kresťanské presvedčenie rodičov by vraj mohlo deťom „uškodiť“.  Niektorí akademici už naznačujú, že kresťanstvo by sa malo dať jedného dňa „liečiť“.

Konzervatívci chcú, aby ich všetci nechali na pokoji. Nechali na pokoji, aby mohli len vychovávať svoje deti. Nanešťastie nás na pokoji nenechajú.

Zástancovia sekulárneho zmýšľania nás nikdy nechceli nechať vybojovať nejaký svoj ostrovček, kde by sme mohli žiť v mieri. Najnovším dôkazom tohto tvrdenia sú právne predpisy ako zákon Alberta Bill 10, ktorý doma vzdelávajúcich rodičov a súkromné školy núti, aby zmenili svoje učenie o sexualite.

Situácia je teda teraz celkom iná. Teraz status quo tvorí progresívna sekulárna ideológia, ktorá sa úspešne infiltrovala a etablovala v každej väčšej inštitúcii. Dosiahli nové status quo a nám, zástancom tradičného, nenechali nič, čo by bolo treba „konzervovať“ a zachovať. Nemôžeme sa už kúsok po kúsku vzdávať teritória na spôsob Chamberlaina. V súčasnosti sme ako žaby vo vriacej vode a musíme sa rozhodnúť ako týmto zásahom čeliť – čeliť im tak, aby sme si zachovali práva. Tie totiž potrebujeme na to, aby sme žili ako kresťania v spoločnosti, ktorá nami čoraz viac opovrhuje.

Ako môže byť človek konzervatívnym v spoločnosti, v ktorej nezostalo nič, čo by bolo treba zachovať a v ktorej, naopak, treba za všetko bojovať? Je to naliehavá a aktuálna otázka, ktorá si vyžaduje našu pozornosť. Dvojaká úloha – odovzdať kresťanskú vieru našim deťom a zabrániť vláde, aby do tohto procesu zasahovala – bola kedysi ľahká. Mohli sme len tak žiť a nechať žiť. Aj vtedy to bola diskutabilná stratégia, najmä preto, že ignorovala masívne straty na životoch, ktoré sa diali pri potratoch vykonávaných v našich mestách. Postaviť sa za našich nenarodených bratov a sestry nie je len „vec“ [záujmu], je to biblický príkaz. No teraz sa musíme angažovať - je to v našom vlastnom záujme. Nemusíme sa obávať už len o deti iných. Musíme sa obávať o naše vlastné. My už nebudeme mať luxus výchovy detí, aký mali naši rodičia a prarodičia. Nastal čas, aby sme moci povedali Pravdu.