Keďže Vatikán je svetovým úradom, často potrebujeme znalosť viacerých jazykov k jeho porozumeniu. Taliančina je samozrejmá, latinčina praktická a počas Františkovej éry sa vám zíde aj španielčina – predovšetkým Porteño, španielsky dialekt, ktorým sa hovorí v Buenos Aires, odkiaľ Svätý otec pochádza.
Asi najťažším jazykom zo všetkých je však tzv. vatikánčina, ktorá obsahuje množstvo prekvapivých výrazov, ktorým rozumejú len miestni.
Jeden z takýchto výrazov je aj „homo lobby“, ktorý sa objavil počas vatikánskeho škandálu roku 2012 za pápeža Benedikta XVI a ktorý sa ešte stále objavuje v talianskom bulvári.
František krátko po zvolení za pápeža sľúbil na jednom neformálnom stretnutí s lídrami mužských reholí, že uvidí, čo sa dá robiť s homo lobby. Kardinál Oscar Rodriguez Maradiaga, koordinátor pápežovej rady kardinálnych radcov, povedal nedávno pre médiá, že „homo lobby“ skutočne existuje a že František sa ju snaží oslabiť.
Taliani slovom „homo lobby“ v skutočnosti nemyslia „lobby“ v politickom zmysle, ako ani slovo „homo“ nesúvisí so sexualitou.
„Lobby“ je pre Američanov politická nátlaková skupina s jasnými cieľmi. Môžeme spomenúť napríklad boj Národnej streleckej asociácie proti kontrole zbraní či Plánované rodičovstvo, ktoré podporuje interrupčné práva.
Keď Taliani hovoria o „homo lobby“ vo Vatikáne, nemajú na mysli spolok, ktorý sa snaží zmeniť učenie Cirkvi o homosexualite či manželstvách rovnakého pohlavia. Vysvetľujú si ho ako neformálny kruh klerikov, ktorí sa navzájom podporujú, chránia svoje tajomstvá a navzájom si pomáhajú. Skupina podľa nich nemá v záujme reformovať učenie, keďže jej vyhovuje tajnostkárstvo a zaužívané štruktúry.
Slovo „homo“ sa používa preto, lebo homosexualita niektorých vatikánskych úradníkov môže byť vplyvným tajomstvom, hlavne ak sú sexuálne aktívni. Vyhrážaním sa prezradením ich tajomstva sa dajú manipulovať. To je jediná možnosť, pri ktorej avšak ide skôr o samotné tajomstvo než sex, a ktorá ovplyvní dojmy pri povýšení týchto úradníkov a rozhodnutiach na základe quid pro quo.
To však neznamená, že prítomnosť homosexuálov medzi klerikmi nie je dôležitou témou. Poliak Monsignor Krzysztof Charamsa, bývalý vatikánsky úradník, ktorý priznal svoju homosexualitu počas kontroverznej synode o rodine, je len jeden z viacerých prípadov.
Špekulácie ohľadne „lobby“ tým pádom nie sú o sexuálnej orientácii, ale o systéme, v ktorom sa ľudia, žijúci v rozpore, navzájom chránia. Pre Talianov je výraz „homo lobby“ často synonymom korupcie, tajnostkárstva a protekcie.
Predstavte si dvoch vatikánskych úradníkov, jedného defraudanta a druhého s pochybnou minulosťou. Dozvedia sa o tajomstvách toho druhého a začnú spolupracovať a šíriť svoj vplyv.
Väčšina Talianov by povedala, že sú členmi „homo lobby“ a pritom ani jeden z nich nemusí byť homosexuál.
Takže keď sa v Taliansku hovorilo o konšpiračnej teórii, podľa ktorej mala pápeža Benedikta XVI zosadiť „homo lobby“, nemali na mysli skupinu, ktorá bola proti Benediktovým názorom ohľadne práv homosexuálov či skupinu homosexuálnych klerikov.
Namiesto toho mali na mysli kruh spojencov s tajomstvami, ktorí sa báli Benediktových plánov „očisty“. Spravili všetko, čo bolo v ich silách, aby ho sabotovali – pričom niektorí členovia mohli byť homosexuáli, no rozhodne nie všetci.
Práve takto si mnoho Talianov vysvetľuje prípad Paola Gabrieleho, bývalého pápežského komorníka, ktorý zverejnil ukradnuté spisy z Benediktovej pracovne (neskôr mu bolo odpustené). Mnohí považujú Gabrieleho za bábku „homo lobby“.
Situácia je rovnaká keď ľudia – občas dokonca samotný pápež – hovoria, že František bojuje proti „homo lobby“. V skutočnosti nemajú na mysli boj proti homosexuálnym klerikom, ani zmenu doktríny. Po vatikánsky „homo lobby“ znamená korupciu, kým „boj“ znamená pokus o transparentnosť a zodpovednosť.
Záverom je, že „homo lobby“ vo Vatikáne nie je lobby a vôbec nemusí byť o homosexuáloch. Niet divu, že mu nerozumejú obyčajní ľudia, keď sa to niekedy nedarí ani znalcom.