Francúzska futbalová hviezda Jean-Pierre Adams je už takmer 33 rokov v kóme. Celé tie roky sa o neho takmer stále stará jeho manželka Bernadette. O eutanázii však nikdy neuvažovala.
„Je to nemysliteľné,“ povedala jednému novinárovi. „Čo chcete, aby som urobila? Mám mu odoprieť jedlo? Nechať ho kúsok po kúsku umrieť? [...] Nemôže hovoriť a ja zaňho nemôžem rozhodnúť.“
Po nepodarenej anestézii vykonanej počas operácie kolena, Jean-Pierrov mozog nedostal potrebný prísun kyslíka. Bernadette opisuje, ako sa spočiatku „pri každej návšteve nemocnice bála, že sa ma niekto spýta, či ho nechcem odpojiť od prístrojov“.
V tom istom rozhovore pre CNN priznala, že jej život by bol bez tej nehody úplne iný, ale hovorí: „Viac mi je mi ľúto našich detí,“ než mňa samej. „Nemali po svojom boku svojho otca.“
Bernadette a Jean-Pierre sa stretli na konci 60. rokov. Bolo to v čase, keď bol Jean-Pierre vychádzajúcou amatérskou futbalovou hviezdou. Ako 10-ročného chlapca ho jeho oddaná katolícka babička zobrala zo Senegalu na púť [do Francúzska]. Zapísala ho tam do školy a potom ho dala na adopciu jednému francúzskemu páru.
Pri vyhliadke na manželstvo s černochom neboli Bernadettini rodičia práve nadšení. No keď sa skutočne stretli so šarmantným a priateľským Jean-Pierreom, „potom už bolo všetko v poriadku. Dokonca sa ukázal v lepšom svetle ako ja,“ zažartovala.
Potom, čo svojmu amatérskemu tímu pomohol vyhrať majstrovský titul, hral Bernadettin manžel v mnohých prvoligových profesionálnych tímoch a spolu s iným africkým imigrantom hral v obrane aj za národný tím, s ktorým dostali spoločnú prezývku „Black guard“ – „Čierna stráž“.
Do roku 1982 sa Jean-Pierre stal otcom dvoch detí. Pierre potom hrával za menšie tímy a rástol v ňom záujem o trénovanie mládeže. Jedného dňa sa v lyonskej nemocnici obejdnal na prehliadku ľahšieho, no chronického zranenia svojho kolena. Istý lekár, ktorý bol zároveň jeho fanúšikom, sa ponúkol, že ho dostane na operáciu. No načasovanie už azda ani nemohlo byť horšie. Mnohí zamestnanci práve štrajkovali a nedostatočne kvalifikovaný a prepracovaný chirurgický tím Pierrovi zastavil dych, čím ho dostal do kómy, v ktorej je dodnes.
Dokáže samostatne dýchať a spať. Otvorí oči, ale nič nevidí. Jeho sluch je však oveľa citlivejší a Bernadette hovorí, že sa zamrví vždy, keď po dlhej neprítomnosti začuje znova nejaké hlasy a keď mu aj ona sama niečo rozpráva. „Cíti, keď ho nekŕmim a nestarám sa o neho ja,“ hovorí.
Čim je starší, tým menšia je nádej, že tieto náznaky vedomia vydržia.
Jeho terajší somnolentný spôsob života na nemocničnej posteli silno kontrastuje s Bernadettinými spomienkami na svojho manžela: dobre žijúceho, búrlivého a jemne usmievavého muža, ktorý miloval cigary a brazílsku hudbu. Jeho kolega Henri Michel spomína, že ako hráč „bol ako prírodný živel, fyzicky veľmi silný a bola radosť s ním hrať“.
Bernadette ho teraz každý deň prezlieka, umýva a s pomocou zdravotnej sestry ho kŕmi. Väčšinu dňa, od siedmej ráno do ôsmej večer trávi s ním. „Niektoré dni, keď mu je v noci zle, som hore celú noc.“ Jean-Pierre je však zdravý a nezdá sa, že by na ňom vek zanechal veľké stopy – až na niekoľko šedivých vlasov, hovorí Bernadette.
Po dlhej právnej bitke s vládou získala ročný dôchodok. Isté prostriedky tiež získala vďaka charitatívnemu futbalovému zápasu, ktorý bol usporiadaný na podporu tohto páru. Trápi ju však to, že ona (72 rokov) by mohla zomrieť skôr ako jej 67-ročný manžel a že by ho nechala napospas inštitucionálnej starostlivosti. „Bez starostlivosti zomrie,“ hovorí. „Potrebuje ma, aby sa dokázal najesť, aby tak naplnil svoje primárne potreby. No ak to neurobím ja, kto potom?“