Skeptici môžu mať námietky voči Turínskemu plátnu, existuje však spoľahlivý dôkaz, že táto relikvia je autentická, pravá.
Verš z Listu Hebrejom tvrdí, že „viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1). Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je základom toho, v čo dúfame, no zároveň ide o udalosť, ktorú sme na vlastné oči nevideli.
Tí, čo sú presvedčení o pravosti Turínskeho plátna trvajú na tom, že práve toto plátno je základom tejto nádeje a dôkazom nevideného. Veria, že ide o posmrtný rubáš Ježiša Krista. Ako také sa plátno uctieva už celé stáročia, a od 17. storočia, keď sa dostalo do Turína, je najznámejšou drahocennosťou tamojšej katedrály. Na plátno sa chodia pozerať aj pápeži; Benedict XVI pri svojej návšteve v roku 2010 povedal, že „tu vidíme, ako v zrkadle, naše utrpenie v utrpení Kristovom“.
Skeptici týmto tvrdením pohŕdajú. Odvolávajú sa na datovanie podľa uhlíkovej metódy, ktoré bolo urobené v roku 1987, a dôvodia ´To je zo stredoveku. Vedci to hovoria. Už je to tak.´
Veriaci sú však vytrvalí, a rok po roku, spolu s rozvojom moderných technológií, zhromažďujú čoraz viac dôkazov, až napokon ten, čo si číta výsledky prieskumu, musí začať pochybovať o skeptikoch. Najnovšie tvrdenie, že krv na plátne pochádza z mučenej obete, debatu o plátne opäť obnovilo.
Najparadoxnejšie na tom je, že všetky nové dôkazy sa získavajú práve vďaka pochybnostiam našej vedeckej spoločnosti. Prepojenie Turínskeho plátna s modernou technológiou sa začína v roku 1898, keď taliansky fotograf Secondo Pia robí jeho prvé fotografie. Keď vyvolal negatív, zistil, že je na ňom pozitívny obraz ľudskej tváre. Došiel k logickému záveru, že obraz samotný je teda v skutočnosti fotografickým negatívom. Otázka teraz znie „Ak je plátno stredoveký podvrh, ako naň dokázali tento negatív dostať?“
Profesor Nicolas Allen z Južnej Afriky argumentuje, že materiály a vedomosti na zhotovenie „fotografie“, existovali už aj v stredoveku. Na kuse plátna, podľa svojej teórie, pokusne vytvoril obraz, podobný obrazu na Turínskom plátne. Odborník v podobnom type zobrazovania, Barrie Schwortz, ktorý ani nie je kresťanom, však spochybnil Allenov pokus, pretože plátno, ktoré použil, spĺňalo len niektoré z vlastností Turínskeho plátna.
Hypotézy lietajú sem a tam ako loptička na tenisovom dvorci. Jeden vedec príde s názorom, ako mohlo byť tajuplné plátno vyrobené, len aby mu vzápätí ďalší výskumník dokázal, prečo je to nemožné.
V roku 1987 bolo Turínske plátno podrobené uhlíkovej metóde určovania veku, ktorá ho časovo umiestnila do 13. storočia. Výsledok však bol z viacerých dôvodov kritizovaný. Jedným z nich je aj ten, že vzorky, použité pri teste v roku 1987, pochádzali z okraja Turínskeho plátna, ktorý, ako sa neskôr zistilo, obsahoval okrem pôvodnej ľanovej priadze aj umne votkané stredoveké záplaty z bavlny, čo malo za následok nepresnosť v datovaní. Uhlíková metóda bola týmto spochybnená.
Iné testovanie určenia veku plátna viedol v roku 2013 Giulio Fanti z Padua University. Používal infračervené svetlo a spektroskopiu, ktorými meral intenzitu radiácie prostredníctvom vlnových dĺžok; z týchto údajov sa dá vyrátať časový údaj. Fantiho metóda určila vek plátna na roky 300 pred Kristom až 400 po Kristovi. Pochopiteľne že sa našli kritici, ktorí spochybňovali aj túto Fantiho metódu.
V súvislosti s Turínskym plátnom existuje množstvo dôkazov; väčšina z nich však odmieta možnosť určiť autenticitu Turínskeho plátna iba znovu opakovanou uhlíkovou metódou. Koniec koncov, dobrý detektív sa nespolieha iba na jeden dôkaz. Naopak, zhromažďuje všetky a každý z nich zvažuje. Tu je niekoľko dôkazov, ktoré považujem za presvedčivé:
1) Samotný obraz. Nejedná sa o škvrny, ani o maľbu na plátne, ani o aplikáciu vypaľovania. Ide o „vpečatenie“ do látky spôsobom, ktorý sa ešte len má objaviť a vysvetliť. Vedci a historici nielenže nedokážu obraz zreprodukovať pomocou stredovekých technológií, oni ho nedokážu zreprodukovať ani pomocou moderných technológií.
Taliansky vedec Paolo DiLazzaro sa päť rokov pokúšal urobiť z tohto obrazu repliku a prišiel k záveru, že bol vytvorený ultrafialovým svetlom. Ultrafialové žiarenie, nevyhnutné pre reprodukciu takéhoto obrazu, by však muselo dosiahnuť takú intenzitu, akú by vydali všetky jeho zdroje, dostupné v súčasnosti. Čas potrebného impulzu „by bol kratší ako jedna štyridsaťmiliardtina sekundy a sila žiarenia by musela dosiahnuť niekoľko miliárd wattov.“
2) Schopnosť obrazu 3D (trojdimenzionálneho) zobrazenia. Obraz, či podoba muža na plátne sa dá „čítať“ pomocou 3D technológie. Maľby (2D obrazy) sa takto „čítať“ nedajú.
3) Dôkaz o ukrižovaní. Rany ukrižovaného muža sa zhodujú nielen s rímskym spôsobom ukrižovania, ale práve so špecifickým spôsobom ukrižovania Ježiša Krista – s bičovaním, tŕním korunovaním, nezlomenými kosťami a ranou v boku. A na dôvažok, na všetkých stredovekých maľbách má Kristus klincami prebodnuté dlane; obraz na Turínskom plátne však ukazuje rany po klincoch na zápästiach rúk, čo je jedine anatomicky správne. Prebodnuté dlane, v ktorých nie sú oporné kosti ako v zápästí, by totiž váhu visiaceho tela dospelého muža nevydržali, vytrhli by sa a telo by sa zrútilo dolu.
4) Geografia. Peľové zrnká v tkanine Turínskeho plátna nepochádzajú iba z oblasti Jeruzalema, ale aj z Turecka a iných oblastí, z ktorých, ako sa predpokladá, plátno mohlo pochádzať. Prach na plátne v oblasti kolien a chodidiel je však iba z oblasti Jeruzalema.
5) Dôkaz o židovských pohrebných zvyklostiach. Detaily na plátne sa dokonale zhodujú so židovskými pohrebnými zvykmi z 1. storočia nášho letopočtu. Nachádzajú sa na ňom mikroskopické stopy po kvetoch, používaných špeciálne pri pohreboch a ktoré rástli len v danej lokalite. Časom sa objavili aj stopy po rôznych koreninách, tiež používaných pri židovských pohreboch.
6) Krv a obraz. Krvavé škvrny na plátne sú pravá ľudská krv; nejde o farbu. Vytekanie krvi presne dokazuje, že ide o ukrižovanie s následným pochovaním. Obraz bol „vpečatený“ do plátna až po krvavých škvrnách. To, že si krvavé škvrny udržali svoju červenkastú farbu dokazuje, že krv vytekala z dotyčného človeka pod mimoriadnym tlakom. Najnovšie prieskumy dokazujú, že ukrižovaný muž trpel pred smrťou veľké muky.
7) Druh tkaniny. Tkanina (plátno) sa zhoduje s látkami, typickými pre Izrael 1. storočia, nie však pre stredovekú Európu. Falzifikátor by musel sfalšovať nielen obraz, ale musel by mať aj patričné vedomosti o tkaní plátna z 1. storočia, nehovoriac o jeho reprodukovaní a dodaní plátnu patričnej „vekovosti“.
Nie sme povinní veriť Turínskemu plátnu; nepopierateľne ide o tajomstvo. Keď už sme pri tom, rovnako záhadné je aj to, že väčšina skeptikov má k tomuto plátnu stále odmietavý postoj, nech sa objaví čokoľvek. Hlasno sa dožadujú vedeckých dôkazov, no keď sa objavia, len málo z nich sa im venuje dôkladnejšie. Vždy len pokrčia ramenami a povedia „Stále to nevieme určite. Nič nie je dokázané. Všetko čo máme je kus starej látky, pre ktorú ešte stále neexistuje vysvetlenie.“
Jedným z princípov kreatívneho skepticizmu je, že zrejmá a očividná odpoveď je zvyčajne tá jediná správna. V tomto prípade je podľa mňa zrejmá a očividná odpoveď, že Turínske plátno je pohrebným rubášom Ježiša Krista.
Som presvedčený, že Turínske plátno je autentické, pravé, ak však skeptici prídu s nejakou presvedčivou odpoveďou na otázky, ktoré ešte stále okolo tohto plátna existujú, som prístupný argumentom. Moja viera totiž pramení zo Zmŕtvychvstania, nie z Turínskeho plátna ako takého. A fakt, že Turínske plátno zostáva zahalené tajomstvom, je len pripomienkou iného verša z Nového zákona, a to, že „kráčame podľa viery, nie podľa toho, čo vidíme očami“.