V šestnástom storočí Duch Svätý odpovedal na výčitku vyčerpanosti, ktorá bola vznesená proti Cirkvi, a vzbudil v nej hojnú úrodu svätosti. Ondrej bol jedným z jeho najdôstojnejších spolupracovníkov na diele svätej reformy a nadprirodzenej renesancie, ktoré sa vtedy uskutočnilo. Večná Múdrosť ako zvyčajne dovolila satanovi, aby pre svoju vlastnú väčšiu hanbu predišiel a svoje zlé diela zahalil pod vznešené názvy renesancie a reformy.
Uplynulo deväť rokov od príchodu sv. Kajetán odišiel z tohto sveta, zanechajúc ho posilnený svojou prácou a celý nabalzamovaný vôňou svojich cností; bývalý biskup Theate, jeho spoločník a spolupracovník pri zakladaní prvých pravidelných klerikov, teraz riadil Cirkev pod menom Pavla IV; keď v roku 1556 Boh obdaroval Theatinovcov v osobe nášho svätca dedičom nadprirodzených darov, hrdinskej svätosti a horlivosti za svätyňu, ktoré charakterizovali ich otca. Ondrej bol priateľom a oporou veľkého milánskeho biskupa, svätého Karola Borromea, ktorého slávu v nebi odišiel zdieľať v tento deň. Jeho zbožné spisy sa v Cirkvi používajú dodnes. On sám si vytvoril niekoľko obdivuhodných žiakov, ako napríklad Laurence Scupoli, autor známeho diela, ktoré si tak cení ženevský biskup, Duchovný boj.
Nič netreba dodávať k nasledujúcej histórii jeho života.
Andrej Avellino, predtým nazývaný Lancelot, sa narodil v Castro Nuovo v Lukánii; a ešte ako dieťa dával zjavné známky budúcej svätosti. Opustil otcov’ský dom, aby študoval slobodné umenia; pri ich štúdiu prešiel klzkým vekom mladosti tak bezúhonne, že mal stále pred očami bázeň pred Pánom, ktorá je počiatkom múdrosti. Mal pekný vzhľad a bol takým veľkým milovníkom svätej čistoty, že dokázal uniknúť nástrahám, ktoré na jeho cudnosť nastražili bezostyšné ženy, a dokonca odolať otvoreným útokom. Po tom, čo sa stal klerikom, odišiel do Neapola študovať právo a tam získal titul.
Medzi tým bol povýšený na kňaza; potom začal obhajovať, ale len na cirkevnom súde a pre súkromné osoby, v súlade s predpismi kánonického práva. Raz mu však pri obhajobe unikla nepatrná nepravda; a keď čoskoro nato pri čítaní Svätého písma narazil na tieto slová: “Ústa, ktoré veria, zabíjajú dušu”, pocítil takú veľkú ľútosť a pokánie za svoju vinu, že sa hneď rozhodol zanechať tento druh života. Zanechal preto advokáciu a úplne sa venoval službe Bohu a posvätnej službe.
Ako vynikal kňazskými cnosťami, neapolský arcibiskup mu zveril vedenie istých mníšok. Vykonávaním tohto úradu si vyslúžil nenávisť niektorých zlých ľudí, ktorí sa pokúsili o jeho život. Ich prvému útoku unikol, ale čoskoro nato mu jeden z atentátnikov zasadil tri rany do tváre: zranenie, ktoré znášal bez úhony. V túžbe po dokonalejšom živote pokorne prosil, aby ho prijali medzi riadnych klerikov; keď sa mu to podarilo, požiadal, aby ho pre jeho vrúcnu lásku ku krížu volali Andrej.
Určite sa venoval prísnejšiemu spôsobu života, ktorý prijal, a praktizovaniu cností, pričom zašiel tak ďaleko, že sa k tomu zaviazal dvoma najťažšími sľubmi, a to: nikdy nekonať svoju vlastnú vôľu a stále napredovať v kresťanskej dokonalosti. Najviac si vážil náboženskú disciplínu a horlivo ju presadzoval, keď bol nadriadený. Všetok čas, ktorý mu zostal po splnení povinností a predpisov reguly, venoval modlitbe a spáse duší. Bol známy svojou zbožnosťou a rozvážnosťou pri spovedaní. Často navštevoval mestá a dediny v okolí Neapola a vykonával apoštolskú službu s úžitkom pre duše.
Našemu Pánovi sa zapáčilo ukázať zázrakmi, aká veľká bola láska tohto svätého muža’k blížnemu. Keď sa raz vracal neskoro v noci domov z vypočutia spovede chorého, prudká búrka s vetrom a dažďom zhasla svetlo, ktoré niesol pred sebou; ale ani on, ani jeho spoločníci nezmokli od prudkého dažďa, a navyše zázračné svetlo žiariace z jeho tela im umožnilo nájsť cestu v tme. Jeho zdržanlivosť a trpezlivosť boli mimoriadne, rovnako ako jeho pokora a nenávisť voči sebe samému. Zavraždenie svojho synovca znášal s pokojom, svojej rodine nedovolil pomstiť sa, a dokonca prosil sudcov, aby vrahom udelili milosť a ochranu.
Propagoval rád regulárnych klerikov na mnohých miestach a založil pre nich domy v Miláne a Piacenze. Kardináli Karol Borromeo a Pavol z Arezza, regulárny klérus, mu prejavovali veľkú náklonnosť a využívali jeho pomoc pri vykonávaní svojho pastoračného úradu. Panenskú Bohorodičku si uctieval s mimoriadnou láskou a kultom. Bolo mu dovolené rozprávať sa s anjelmi a potvrdil, že keď sa modlil Božie ofícium, počul ich spievať s ním ako v chóre.
Po tom, čo dával hrdinské príklady cnosti a preslávil sa darom proroctva, vďaka ktorému poznal tajomstvá sŕdc a vzdialené i budúce udalosti, ho vyčerpala staroba a zlomila práca. Keď stál pri úpätí oltára a chystal sa slúžiť omšu, trikrát zopakoval slová: “Vstúpim na Boží oltár, ” a padol, zasiahnutý apoplexiou. Po posilnení sviatosťami Cirkvi pokojne zomrel uprostred svojich bratov. Jeho telo bolo pochované v Neapole v kostole svätého Pavla a dodnes si ho uctieva taký veľký zástup ľudí, aký sa zúčastnil na pohrebe. Napokon, keďže sa preslávil zázrakmi za života i po smrti, bol pápežom Klementom XI slávnostne zapísaný medzi svätých.
Ako sladké, a predsa silné boli cesty Večnej Múdrosti voči tebe, blahoslavený Ondrej, keď sa nepatrná chyba, do ktorej si sa prekvapene dostal, stala východiskom tvojej skvostnej svätosti! Ústa, ktoré veria, zabíjajú dušu. Nehľadajte smrť v omyle svojho života a nezabezpečujte si záhubu skutkami svojich rúk. (Múdrosť 1,11-12) Prečítal si si tieto slová božskej Múdrosti a plne si im porozumel. Cieľ života sa ti vtedy zdal úplne iný, vo svetle sľubov, ktoré ťa inšpirovali, aby si sa vždy odvracal od seba a vždy sa približoval k zvrchovanému Dobru.
Svätou Cirkvou v jej Kolekte oslavujeme nášho Pána za to, že v tvojom srdci nastolil také obdivuhodné vzostupy. Tento každodenný pokrok ťa viedol od cnosti k cnosti, až teraz hľadíš na Boha bohov na Sione. Tvoje srdce a tvoje telo sa radovali zo živého Boha; tvoja duša, pohltená láskou k jeho posvätným dvorcom, pri pomyslení naň omdlievala. Niet divu, že práve pri úpätí Božieho oltára ťa život zlyhal a ty si vstúpil na prechod do jeho požehnaného domova. S akou radosťou ťa do večných chórov vítali tí, čo boli na zemi tvojimi anjelskými spoločníkmi pri božskej chvále!
Nezabudni na svet’úctu. Ráč odpovedať na dôveru Neapola a Sicílie, ktoré sa odporúčajú tvojmu mocnému patronátu. Požehnaj zbožnú rodinu pravidelných klerikov Theatines, v spojení so svätým Kajetánom, tvojím otcom a ich otcom. Získaj pre nás všetkých podiel na požehnaniach, ktoré ti boli vo veľkej miere udelené. Nech nás nikdy nezvádzajú márne rozkoše, ktoré nachádzame v príbytkoch hriešnikov, ale nech dávame prednosť pokore Božieho’domu pred všetkou svetskou pompéznosťou.
Ak budeme ako ty milovať pravdu a milosrdenstvo, náš Pán nám dá, tak ako dal tebe, milosť a slávu. Pripomínajúc si okolnosti tvojho blaženého konca, kresťania si ťa ctia ako ochrancu pred náhlou a nezabezpečenou smrťou: buď naším strážcom v tej poslednej chvíli; nech nám nevinnosť nášho života alebo aspoň naša kajúcnosť pripraví šťastný odchod; a my nech ako ty vydýchneme naposledy v nádeji a láske.
Rím nás dnes pozýva, aby sme si spolu s ním uctili skupinu mučeníkov, ochrancov a poklad jeho veľkej nemocnice Ducha Svätého, kde odpočívajú pod hlavným oltárom. Augustína, v blízkosti starobylého sta kostola svätého Tryfóna, sa nachádza aj časť jeho vzácnych pozostatkov.
Modlitba
Prosíme ťa, Pane, aby sme slávili sviatok tvojich svätých mučeníkov Tryfóna, Respícia a Nymfy; vďaka ich orodovaniu nech zakúsime dary tvojej ochrany. Skrze nášho Pána.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.