- Pápeži zachovávajú dôstojnosť a úctu k úradu.
- Pápeži sa stávajú niečím väčším ako sami seba.
- František sa odlišuje svojím autokratickým prístupom k úradu.
- František nezodpovedá očakávaniam tradičného katolíka a degraduje pápežstvo.
Pápeži zvyčajne nenosia pod bielym rúchom čierne nohavice a ani čierne topánky.
Nebývajú vo vatikánskom penzióne a nepoužívajú jednoduché invalidné vozíky. Nech je pápež akokoľvek krehký, vždy si zachováva maximálnu dôstojnosť. Nevďačí za to ani tak sebe, ako svojmu vysokému úradu; byť pápežom totiž vždy znamená plniť úlohu, ktorá je väčšia ako vy sám; ale znamená to aj to, že sa do istej miery stávate niekým iným. Naznačujú to početné tituly pápežov, predovšetkým tie, ktoré ich označujú za “nástupcov kniežaťa apoštolov” alebo za “vikárov Ježiša Krista.”
Napokon, na pápežský stolec sa hodia len tí, ktorí sú ochotní zaprieť sa pre tento úrad; a z tohto dôvodu pápeži prijímajú aj nové meno.
Od Františka sme si však zvykli na novú podobu pápežstva – alebo skôr nezvykli, a to mimoriadne výstrednú: František nie je človekom, ktorý prijíma svoju úlohu ako svoj kríž, ale skôr si z úradu robí svoj vlastný úrad autokratickým spôsobom a, čo je tragické, podľa vlastného uváženia. Renesanční pápeži boli poslední, ktorí to robili, čím spôsobili Cirkvi obrovské škody, a František robí to isté. Čím dlhšie je v úrade, tým je to mučivejšie a trápnejšie a tým zreteľnejšie sú trhliny medzi úradom a osobou.
V podstate František vždy zostal Jorge Mariom Bergogliom a navyše jezuitom; v iných vrcholných úradoch to možno nájdete nejako “autentické”, ale pre pápežský úrad je to jed. Pápež sa musí stať niekým iným, než bol predtým, aj keby mal byť predstaviteľom niekoho úplne iného. Iba tak môže byť pápež skutočne autentický. Pápež nikdy nepatrí sám sebe a je správne očakávať, že “František” nikdy nie je len “Jorge Mario Bergoglio.”
Zhodou okolností to veľmi pôsobivo dokázal skromný Joseph Ratzinger, ktorý po pápežskom úrade ani netúžil, ani sa mu nesnažil prispôsobiť. Iste, ako Benedikt XVI. si ako každý pápež stanovil vlastné priority, ale nikdy neprekročil hranice toho, čo sa od pápeža všeobecne očakáva, a preto sa nikdy nepovyšoval a nerobil zo seba hlupáka.
S Františkom je to však inak; pápežský mandát prekračuje každý deň a robí to hrubým spôsobom: len nedávno sa šokovaný svet musel dozvedieť, že má vo zvyku používať vulgárne výrazy; žiadny pápež pred ním nikdy nevyslovil slovo “buzerant,” a už vôbec nie na verejnosti.
Je príznačné, že je považovaný za pomstychtivého a niekedy aj pomstychtivého; jeho za vlasy pritiahnutá priazň či zaobchádzanie s kritikmi sa hodí skôr na renesančného princa než na nástupcu kniežaťa apoštolov.
V skratke, Františkovi chýba pokora a kultivovanosť pápeža; nemá ani vznešenú intelektuálnosť Benedikta XVI. ani mystickú charizmu Jána Pavla II. či aristokratickú noblesu Pia XII. Prikláňame sa k názoru, že má prinajlepšom opak toho všetkého a neustále nám predvádza extravagantné rozmary Jorgeho Maria Bergoglia, ktorý vyčerpáva moc svojho úradu, ale tvrdohlavo odmieta byť napokon “pápežom” sám. František sa medzitým nedokáže prinútiť ani k tomu, aby si na svätú omšu obliekol predpísané rúcho, a kedysi “pápežské” liturgie dosiahli svoj nadir.
Na tomto pozadí sa nemožno čudovať, že František sa pohráva s myšlienkou zmeny pápežského úradu. Naopak, takýto krok je v súlade s pápežom, ktorý sa k učeniu a tradícii Cirkvi správa tak autokraticky, akoby to boli lomy v Carrare.
ČÍTAJTE: Pápež František schválil nový dokument povyšujúci ekumenizmus a synodalitu nad pápežský primát
V tomto ohľade nedávne zverejnenie vatikánskeho “študijného dokumentu” zaoberajúceho sa pápežským úradom a ekumenickým dialógom prinútilo ľudí posadiť sa a spozornieť. Znie to síce zložito, ale dá sa to ľahko prekuknúť: v konečnom dôsledku ide o degradáciu pápežského úradu tak, aby nejako vyhovoval všetkým, vrátane tých, ktorí nie sú “cirkvou” ani nemajú platné úrady, ako napríklad luteráni a anglikáni.
Samozrejmé je, že “študijný dokument” nie je “doktrinálny dokument.” Ale tento dokument je v skutočnosti skúšobným balónikom a vďaka pápežskému schváleniu aj spoľahlivým ukazovateľom, kam by nás mal doviesť záverečný úsek tohto pontifikátu: ku konfrontácii s pápežskou dogmou Prvého vatikánskeho koncilu (1870), ktorej “voľnosť” chce František reinterpretovať, t. j, do značnej miery odstrániť, pomocou “reinterpretácie”
Problémom je, že tieto dogmy sú formulované krištáľovo jasne, neponúkajú vôbec žiadnu voľnosť a navyše sú spojené s anatémou, t. j. exkomunikáciou. Preto nie je možné pápežstvo degradovať, aspoň nie vtedy, ak má Cirkev zostať katolíckou.
Ale je skutočne ešte katolícka, alebo pápež, ktorý nechce byť pápežom, už neviedol k definitívnej erózii katolicizmu?
Nanešťastie, odpoveď na túto otázku je už “áno”: Bergogliov pontifikát bol jedinou vojnou proti Cirkvi, ktorá za sebou zanechala stopy devastácie. Od odpudivého boja proti latinskej omši a jej vyznávačom až po rúhavé “požehnanie” cudzoložných a homosexuálnych párov sme neboli ušetrení ničoho; už dlho kolujú slová, že František zmenil Katolícku cirkev na bergogliovskú, a to je z časti určite pravda.
V tomto ohľade zostáva len čakať, či František teraz riskuje konečný krach. Mohol by to byť jasný rozchod s pápežovými’dogmami alebo – ako sa v posledných dňoch povráva – radikálny zákaz latinskej omše. Mimochodom, to by bola anatéma aj vďaka Piovi V. Františka však takéto veci sotva odradia: pápež, ktorý zo všetkých ľudí nechce byť pápežom, sa považuje za pápeža všetkých pápežov. Je jasné, že ide o dramatický omyl, a vieme až príliš dobre, že ho obľubujú všetci tí, ktorí sú sami vo svojom úrade dosť zle obsadení.
Čítajte: Zprávy: Vatikán plánuje presadiť ‘konečný’ zákaz tradičnej latinskej omše, pravdepodobne 16. júla