- Zotrvávanie v Božej láske je dôležité pre život v Kristovi.
- Žiť prikázania znamená prejavovať lásku k Bohu a k bližnému.
- Úcta k autorite a poslušnosť sú dôležité hodnoty pre tradičného katolíka.
- Jednota v Kristovi a život podľa Božích prikázaní sú cesty k pravej radosti.
Biskup Joseph Strickland sa vracia v tohtotýždňovej epizóde relácie The Bishop Strickland Show, v ktorej hovorí o zotrvávaní v Božej láske, rešpektovaní autority a jednote v Kristovi.
Strickland začína prvú časť relácie komentárom časti reči pri poslednej večeri z evanjelia svätého Jána. Biskup hovorí, že Kristov výrok, že ak budeme zachovávať prikázania, zostaneme v jeho láske, je dôležité, aby sme si ho pripomenuli aj v dnešnej dobe. Poznamenáva, že žiť prikázania znamená “žiť” našu lásku k Bohu a ísť hlbšie do jeho lásky k nám.
“Ježiš jasne hovorí, že ak ho chcete nasledovať, neexistuje žiadne oddelenie,” hovorí Strickland. “Žiť prikázania znamená zostať v jeho láske.”
“Jánovo”evanjelium nám hovorí, že Boh je láska, a Ježiš to svojimi slovami umocňuje, aby nám presne povedal, čo to znamená,” pokračuje. “Zotrvávať v pravde, ktorú Ježiš zjavil, znamená byť vo vzťahu s Bohom.”
Ignorovať Božie prikázania, poznamenáva biskup, neznamená milovať tak, ako je Boh láska, ale je to skôr svetský pocit, ktorý zvyčajne odchádza. Boh, ktorý je láska, je však večná láska. Navyše, keďže Kristus v úryvku niekoľkokrát hovorí, že máme zotrvávať v jeho láske, Strickland sa domnieva, že Kristus nás vyzýva, aby sme zotrvávali v jeho láske na večnosť, aby sme zotrvávali v jeho láske v tomto živote, aby sme mohli zotrvávať v Bohu v ďalšom živote.
Pokračujúc vo svojej pozornosti na Kristov výrok apoštolom o zotrvávaní v jeho láske, aby jeho radosť bola v nich a ich úplná, Strickland poznamenáva, že radosť v tomto živote je pominuteľná a neúplná. Radosti, ktoré prežívame, nám síce dávajú záblesk radosti, o ktorej hovoril Kristus, ale sme príliš “rozptýlení”, aby sme ju videli úplne. Sme, ako hovorí, príliš hriešni na to, aby sme na ňu úplne reagovali, a existuje mnoho prekážok, ktoré bránia jej úplnému naplneniu v našom živote. Môžeme sa však pozrieť na svätých, aby sme videli, kde môžeme skutočne nájsť radosť.
“Ich radosť nebola’úplná na tomto svete, ale vedeli, kde môžu nájsť úplnú radosť, a boli ochotní priniesť obete a mnohí z nich doslova položili svoje životy, aby túto radosť prijali,” hovorí Strickland.
Na konci prvej časti sa Strickland venuje svojmu nedávnemu pastierskemu listu o poslušnosti. Podľa Stricklanda list zahŕňa veľa z toho, čo už napísal o nadprirodzenej viere, úcte k Najsvätejšej sviatosti a oddanosti Panne Márii. List o autorite a poslušnosti však podľa neho pokrýva “skutočne … jednu z najkritickejších otázok, ktorým čelíme,” tému, ktorá sa dotýka nielen Cirkvi, ale “každej ľudskej inštitúcie.”
Podľa jeho slov sa “erózia” úcty k autorite prinajmenšom zrýchlila počas jeho detstva, ak sa vtedy nezačala. Zle vykonávaná autorita pritom “často podkopáva” úctu k autorite, ktorú by človek mal mať. Táto neúcta sa niekedy prejavuje napríklad vtedy, keď rodičia nevykonávajú správne autoritu v domácnosti. Samotnú autoritu, bez ohľadu na to, kde sa nachádza, by sme mali rešpektovať.
“Najvyššou autoritou je Boh,” tvrdí Strickland.“A preto najvyššia poslušnosť je voči Bohu.” S poukazom na to, že svätý Tomáš Akvinský povedal, že musíme byť vo všetkom poslušní Bohu a v niektorých veciach poslušní ľuďom, biskup stanovuje rozdiel tým, že keď si musíme vybrať medzi poslušnosťou ľuďom a poslušnosťou Bohu, musíme neposlúchať ľudí. Mali by sme sa modliť aj za tých, ktorí majú autoritu, aby si to uvedomili. Pravá autorita povoláva ľudí k tomu, čím by mohli byť, ale dnes vidíme, že autorita neplní svoju funkciu, a preto si nezískala rešpekt tých, ktorí jej podliehajú.
V druhej časti Strickland ponúka komentár ku Kristovým modlitba k Otcovi po reči pri poslednej večeri, pričom si všíma, že Kristova’modlitba za jednotu je jednou z najsilnejších, ktoré sa modlil. Strickland vyjadruje ľútosť nad tým, že kresťania sú “tragicky ďaleko od jednoty,” s rozdeleniami v rôznych kresťanských skupinách a v Katolíckej cirkvi, teda v Cirkvi, ktorú založil Kristus. Tak ako sa Kristus modlí za jednotu, aj my by sme sa mali modliť a pracovať pre jednotu, jednotu dosiahnutú životom v pravde, teda zachovávaním prikázaní.
“V Cirkvi veľa počúvame … o bratstve, spoločenstve a jednote medzi biskupmi, ale príliš často sa zdá, že Kristus zostáva mimo tohto obrazu,” hovorí biskup. “Nikdy nebudeme mať jednotu, ak nebude”založená na jednote nášho jediného Vykupiteľa, cesty, pravdy a života, jediného Pána, jedinej viery, jediného krstu, ktorým je Ježiš Kristus.”
Strickland sa ďalej dotýka toho, ako Kristus hovorí, že apoštoli neboli zo sveta viac ako on. Pre Stricklanda je táto záležitosť jednou z “najkritickejších” právd evanjelia a Cirkev v nej musí byť “silná”: že nepatríme do tohto sveta a musíme sa tešiť, že sme povolaní do iného sveta. To neznamená odmietanie alebo schopnosť zneužívať súčasný svet, ale “vážiť si ho” ako cestu k tomu, ktorému patríme. Keďže náš domov je skôr v nebi než na zemi, musíme Bohu ďakovať za každý deň a žiť podľa jeho prikázaní.
Na konci druhej časti Strickland ponúka komentár k citátu od Ven. Fultona Sheena o nájdení pravej Cirkvi ako tej, ktorú svet nenávidí.
Po konštatovaní, že biblická pravda je večná bez ohľadu na to, kedy je vyslovená, Strickland hovorí, že žiadna cirkev, ktorá je “prítulná so svetom”, nemôže byť pravou Cirkvou, pričom tí vo svete oceňujú, že “milí malí náboženskí ľudia” nebudú spochybňovať ich nadvládu. Poznamenáva, že Cirkev je nenávidená, pretože hlása svetu pravdu. Keďže nenávisť je silné slovo, musíme brať vážne, že ho Kristus”použil.
V tomto svetle Strickland analyzuje nedávny “Be Human” podujatie vo Vatikáne, ktorého cieľom bolo zdôrazniť ľudské bratstvo v duchu encykliky pápeža Františka’ 2020 Fratelli Tutti.
“Zabúdajú’byť soľou a svetlom,” hovorí o Vatikáne a súhlasí s moderátorom relácie Terrym Barberom, že to, že Vatikán’neohlasuje evanjelium na tomto podujatí, je v rozpore s evanjeliom. Zatiaľ čo sekulárna skupina, hovorí, môže skutočne usporiadať stretnutie a pokúsiť sa riešiť problémy sveta prostredníctvom prírodných vied a podobne, ak má Cirkev hostiť takéto podujatie a nespomenie Krista, potom zlyháva ako Cirkev a zneužíva budovy, ktoré jej dali veriaci ľudia.
“Ak“ignorujú evanjelium, treba ich zavolať na koberec za to, že zneužívajú nástroje, budovy, zdroje, všetko, čo im“bolo ponúknuté ľuďmi viery,” tvrdí biskup.
Na konci druhej časti Strickland ponúka komentár k chicagskému kňazovi, ktorý požehnal lesbický pár ako “manželov,” pričom ako zdôvodnenie použil Fiducia Supplicans.
Strickland vyzdvihuje výzvu, ktorú zverejnil na X (predtým Twitter), aby sa za kňaza a dotknuté lesby modlili, pretože sú “chytené v hmle temnoty, ktorá nie je Katolíckou cirkvou,” a že sa musia pre svoje dobro napraviť, aj keď sa to pravdepodobne’nestane. Hovorí tiež, že je “rozčuľujúce”, pretože požehnanie je v rozpore s vysvetleniami, ktoré Vatikán poskytol pre Fiducia Supplicans, a to, že požehnania nie sú “liturgické” a nemali by byť dlhšie ako pätnásť sekúnd. Strickland však zastáva názor, že konečnou pointou veci je, že niekto klame.
“Niekto’klame,” tvrdí. “A aby sa veriaci Cirkvi, ktokoľvek z nás len tak zvrtol a povedal: ‘No, oni’hovoria to, ale robia to a protirečia si,’nemusíme to znášať. Musíme povedať: ‘Buď si pletiete ďalšie vysvetlenie tohto dokumentu, nie je to pravda, alebo to treba opraviť,’ale to sa neopraví, pretože to naozaj poukazuje na to, aký bol ich zámer: ‘Ukolíšeme ľudí do samoľúbosti, a potom dovolíme, aby bol hriech požehnaný.’”
Ak si chcete pozrieť všetky predchádzajúce epizódy The Bishop Strickland Show, kliknite sem a navštívte stránku LifeSite’Rumble venovanú The Bishop Strickland Show.