Už celé desaťročia sa zo všetkých končín Cirkvi ozývajú znepokojujúce hlasy v súvislosti s krízou v katolíckej hudbe.
Kniha “Why Catholics Can't Sing” („Prečo katolíci nespievajú“) z roku 1992 načrtáva históriu modernej katolíckej liturgickej hudby a rapídny odklon od tradičného spevu duchovných piesní a žalmov v druhej polovici dvadsiateho storočia. V eseji, publikovanej v roku 2015 v britskom vydaní Katolíckeho posla, jej autor Damian Thompson ostro kritizuje “Bad Catholic Music,” („Zlú katolícku hudbu“) ako „bohoslužobné piesne“ inšpirované ľudovou hudbou a džezom. Celkom nedávno, vo februárovom vydaní časopisu Aleteia, vyvolal Tommy Tighe záujem svojím tvrdením, že niektoré bežné katolícke piesne majú nedostatky nielen po muzikálnej stránke, ale sú diskutabilné aj po stránke doktrinálnej ( but doctrinally questionable).
Veľká časť kritiky súčasnej liturgickej hudby sa zrodila z reforiem Druhého vatikánskeho koncilu a z ich realizácie. Kritici dosvedčujú, že pri interpretácii zmien, vyplývajúcich z Druhého vatikánskeho koncilu, veľa diecéz a farností odstránilo dôležité súčasti liturgického dedičstva cirkvi a bohatú históriu duchovných piesní nahradilo inými formami hudby, rovnako ako aj odporúčané spievané modlitby nahradilo chválospevmi, napodobňujúcimi populárne piesne.
Zatiaľ čo na mnohých miestach je tento stav reálnym faktom, ďalší odborníci v oblasti hudby prehlasujú, že práve reformy Druhého vatikánskeho koncilu bohatú liturgickú históriu Rímskokatolíckej cirkvi, ktorú používala celé stáročia, nielen chránia, ale ešte aj zveľaďujú.
Popri kritike niektorých populárnych diel a trendov v určitom druhu liturgickej hudby sa však zároveň hovorí aj o tom, že hudba, priamo doprevádzajúca slávenie svätej omše sa zlepšuje, a to preto, lebo Cirkev si chráni a zachováva z minulých storočí to dobré, prípadne prijíma niektoré užitočné prvky aj z iných vierovyznaní. Skôr teda než by Cirkev upúšťala od svojho hudobného dedičstva, mala by ho obnovovať a zveľaďovať.
„Bohatosť hudby, komponovanej po celé stáročia a predsa stále vhodnej pre liturgiu, je ohromujúca“, povedal pre CNA Leo Nestor, riaditeľ odboru sakrálnej hudby na katolíckej univerzite. „Je to znak, že Duch Svätý aj naďalej inšpiruje umelcov, ako aj počas celej doterajšej histórie ľudstva“.
Vďaka tradícii a usmerneniam Druhého vatikánskeho koncilu má Cirkev všetko čo potrebuje pre krásnu liturgickú hudbu. Odborníci hovoria, že nová hudba je dôležitou súčasťou oživenia hudobných tradícií, ktoré si Cirkev chráni.
„Cirkev povoľuje vo svojej liturgii každý prejav dôstojného umenia a Druhý vatikánsky koncil to objasňuje“, povedal páter Vincent Ferrer Bagan, OP, vedúci speváckeho zboru pri Dominican House of Studies vo Washingtone, DC. „Do Cirkvi sa vždy dostali nové kompozície a skladby.“
Ak chceme pochopiť, akým smerom sa vývoj liturgickej hudby uberá, musíme porozumieť tomu, odkiaľ pochádza.
Korene sakrálnej hudby
Hudba nie je iba významným doplnkom liturgie, ktorý slúži na obohatenie bohoslužby. V histórii Cirkvi bola hudba v podstatnej miere základnou a nevyhnutnou súčasťou samotnej liturgie.
„Jej počiatky siahajú až do dní, v ktorých sa rodila Cirkev – až k Poslednej večeri. Vieme, že Kristus počas nej spieval so svojimi učeníkmi slávnostný chválospev“, povedal Nestor pre CNA.
Rýchlo spievať bolo „povinnosťou“ takmer počas každej slávnosti v prvotnej Cirkvi.
V nasledujúcich storočiach sa katolícka teológia usilovala čoraz viac ozrejmiť, prečo je prepojenie sakrálnej hudby a textu takým dôležitým prvkom bohoslužby; prvkom, ktorý má pôvod v tradícii prvotnej Cirkvi. Rímskokatolícka cirkev pokračuje v úzkom prepojení hudby a modlitby takmer v každej časti svojej liturgie.
„V rámci rímskokatolíckej cirkvi sa spievajú časti, ktoré sa menia podľa modlitby dňa a každodenných čítaní v liturgii sú však aj prvky, ktoré zostávajú nemenné počas celého roka“, hovorí Nestor. „Časti, ktoré sa denne menia sa nazývajú „menlivé“ a časti, ktoré zostávajú rovnaké, sa nazývajú „riadne.“
Aj napriek tomu však v posledných desaťročiach niektoré z týchto prvkov počuť len veľmi zriedka, pretože ich používanie sa síce vrelo odporúča, no neprikazuje. Zatiaľ čo prvky riadnych častí svätej omše ako sú Kyrie, Sanctus alebo Baránok Boží sa v prevažnej miere nemenia a nesmú sa z liturgie vynechať okrem špecifických prípadov, veľa prvkov menlivých častí sa z každodenného používania vytratilo.
Keď sa z menlivých častí tieto prvky vypustia, farnosti prídu o dôležitú hudbu, ktorá má pre prepojenosť s modlitbami dňa špecifický význam. Práve tieto menlivé časti sú totiž „slová, ktoré chce Cirkev, aby sme dnes počuli spievané“, povedal Nestor. „Špecifickosť a posolstvo týchto textov, spolu so sprievodnými žalmami, sa odzrkadľuje v každom ďalšom menlivom texte liturgie.“
V mnohých farnostiach sa po reformách Druhého vatikánskeho koncilu menlivé časti zanedbali, no v súčasnosti sa začínajú opäť používať. „Menlivé časti, ako sú úvodná antifóna a antifóna na prijímanie, zaznamenávajú výrazný návrat, a to nielen do významnejších kostolov, ale aj do mnohých farností.“
Vyvíjajúce sa tradície
Cirkev síce nariaďuje, ktoré časti liturgie by sa mali spievať, ak je to možné, avšak to, ako si so speváckym a hudobným prednesom poradia jednotlivé farské spoločenstvá, sa môže líšiť kultúrnymi a ich vlastnými liturgickými tradíciami.
„Cirkev sa vo svojich obradoch prispôsobuje jazyku a špecifickým prvkom jednotlivých kultúr, čo je zvykom už od počiatku Cirkvi“, povedal Nestor.
„Začlenenie primeraných kultúrnych prvkov do liturgie, nazývané aj „inkulturácia“, je „obojsmernou cestou“, dodáva a ďalej pokračuje: „V tomto procese sa autentické kultúrne hodnoty a tradície integrujú do kresťanstva a tak môže kresťanstvo vplývať na danú kultúru.“
„Autentické prispôsobenie sa určitej kultúre a tradícii však musí rešpektovať podstatnú a nevyhnutnú jednotu a prepojenosť liturgie, pričom treba starostlivo dodržať rovnováhu medzi príslušnou kultúrou a liturgiou“, upozorňuje Nestor. „Tam, kde sa takýto vzájomný rešpekt zakorení, môžme hovoriť o príklade univerzálnosti Cirkvi.“
Nestor spomína aj príklad istej svojej známej, ktorá aktívne pôsobila v národnej svätyni – v Bazilike Nepoškvrneného počatia a zároveň aj v miestnej africko-americkej farnosti pri kostole sv. Augustína vo Washingtone, D.C. „Svojou radou“, povedal, „v podstate znegovala smerovanie Cirkvi k integrácii a jej úsilie o rešpektovanie rozličných kultúrnych tradícií.
„Vo svojej materinskej múdrosti totiž povedala, že chce, aby sa jej syn cítil rovnako pohodlne a príjemne u svätého Augustína, v národnej svätyni, v Notre Dame v Paríži, aj u svätého Petra v Ríme“, tlmočil jej názor Nestor. A dodal, že takýto postoj útočí priamo na podstatu univerzálnosti Cirkvi.
Nielen rozmanité kultúry a ľudia sa v Cirkvi líšia svojimi tradíciami; ale aj veľa rehoľných rádov má vlastné liturgické a hudobné tradície.
Páter Bagan vedie spevácky zbor pri Dominican House of Studies vo Washingtone, D.C., kde sa budúci bratia dominikáni pripravujú na svoje rehoľné povolanie. Pre CNA povedal, že bratia sa vo svojom najnovšom albume snažia objasniť jedinečnú hudobnú tradíciu svojho rehoľného rádu.
Páter Bagan vysvetlil, že v čase, keď sa zakladal rád dominikánov a keď si formovali svoju liturgiu, neexistovala ešte štandardná liturgia pre celú Cirkev. Organizáciou vlastnej liturgie začali teda dominikáni s vlastnou nezávislou liturgickou tradíciou, ktorá sa len „nepatrne líši“ od svätej omše a od liturgie v zvyšku rímskokatolíckej cirkvi.
Od tohto bodu v histórii liturgie sa začala odlišne vyvíjať aj tradícia dominikánskeho chorálu. Podobne ako rímsky a dominikánsky liturgický obrad, aj dominikánske chorály pre jednotlivé časti svätej omše a pre modlitby sa len „nepatrne líšia“ od iných chorálov spievaných v rímskokatolíckej cirkvi, ako je napríklad Gregoriánsky chorál, hoci sa vyvíjali oddelene.
Aj keď po Druhom vatikánskom koncile už dominikáni používajú pri obvyklom slávení svätej omše a pri modlitbe liturgie hodín rímsky obrad, ich rád má stále právo sláviť svätú omšu podľa vlastného obradu a začleniť do nej prvky vlastnej tradície, ako sú napríklad ich jedinečné chorály a menlivé časti svätej omše.
„Myslím si, že Cirkev by rada povedala ´Áno dominikáni, tieto vaše tradície sú nádherné. Nech sú stále živé´“,povedal páter Bagan.
„Projekty bratov, ako je napríklad aj tento album, sú pre dominikánov príležitosťou podeliť sa s druhými ľuďmi o bohatosť svojej tradície, ako aj o posolstvo evanjelia“, dodal.
„V konečnom dôsledku sme naozaj šťastní, že toto dokážeme robiť, pretože je veľmi dôležité darovať všetky poklady cirkevnej hudobnej tradície ľuďom.“
Hudba napreduje
„Hudobná tradícia dominikánov sa aj napriek svojej osemstoročnej histórii neustále vyvíja. Práve tento fakt sa usilovali naši bratia vo formácii zachytiť prostredníctvom nových skladieb na svojom albume“, povedal páter Bagan.
Medzi staršími dielami sa nachádzajú aj štýlovo rovnaké nové skladby, ktoré skomponovali naši bratia. Nové diela sú teda orientované na tradičnejšie oslavné piesne, ale aj na skladby, ktoré sa vyznačujú „divokejšími“ tónmi a ďalšími prvkami hudby dvadsiateho storočia.
Páter Bagan hovorí, že moderné liturgické skladby, ako sú napríklad tie, čo spievajú bratia, „sa chopia toho najlepšieho v hudbe našej doby a toho, čo sa dá vhodne prispôsobiť pre bohoslužbu v Božom chráme.“
„Cirkevná hudba musí byť štylisticky pochopiteľne nadčasovejšia, než svetská, pričom nehovorím, že sa do nej nemôžu vniesť dobré veci.“
Okrem toho ešte objasňuje, že hudba, ktorá je určená pre liturgiu, má zostať zameraná na jej účel a úlohu. „Nech je podnetná, no nikdy nesmie kontrastovať alebo sa odkláňať od zmyslu náboženského textu alebo od účelu bohoslužby, pre ktorý je skomponovaná.“
Aj Chris Mueller, súčasný katolícky skladateľ, sa usiluje zakomponovať prvky modernej hudby do príslušných liturgických predlôh. Mueller, pôvodom džezový hudobník, už skomponoval veľa liturgických skladieb, vrátane „Missa pro editione tertia“, čo je zhudobnenie anglického prekladu svätej omše z roku 2011, ktorý sa používa vo farnostiach na celom svete.
Pri komponovaní tejto svätej omše sa skladateľ usiloval vytvoriť skladbu, ktorá bude spievateľná, bude čisto liturgická, a predsa bude držať krok aj so súčasným svetom hudby.
„Snažil som sa komponovať tak, aby to bolo moderné a súčasné, ale zároveň aj liturgicky prípustné“skonštatoval Mueller.
Jeho cieľom nie je skladať hudbu, ktorá znie ako Mozart či Bach. Chce komponovať hudbu, ktorá znie moderne; ale zároveň však nechce, aby znela ako svetský džez alebo moderná hudba, ktorá sa hrá v koncertných sálach, či džezových kluboch.
Nájsť „rovnováhu“ medzi modernými prvkami a liturgickou hudbou, ako povedal Mueller, je „zaujímavou výzvou“.
Kľúčom pri komponovaní „Missa pro editione tertia“ a ďalších liturgických skladieb je používanie moderných prvkov a tónov ako „súčasť môjho prístupu a postoja“ poznamenáva. Inšpirovať sa džezom pre Muellera znamená používať „prekvapivé“ hudobné slučky a tóny, aké ste doteraz „ešte nikdy nepočuli“.
Je dôležité, ako povedal Mueller, aby sa omšová hudba a spev líšili od hudby, ktorú bežne počúvame.
„To, čo sa deje na svätej omši, keď sa Boh sprítomňuje na oltári, je niečo, čo sa neuskutočňuje nikde inde v tvojom živote. Úprimnosť a pravdivosť toho, čo prebieha pri svätej omši, je natoľko odlišná od všetkého ostatného, že sa to nejakým spôsobom musí odzrkadliť aj v hudbe.“
Mueller sa v konečnom dôsledku svojou tvorbou odvďačuje Bohu za dar, ktorý mu dal.
„Druhý vatikánsky koncil konštatuje, že sakrálna hudba je najvzácnejším pokladom zo všetkých umeleckých pokladov Cirkvi, takže ak môžem svojimi schopnosťami doň prispieť, prečo by som to neurobil?“
Ako sa ale neustály vývoj cirkevnej hudby v treťom tisícročí odzrkadlí v priemernej farnosti?
Pre Thomasa Stehlea je výber dobrej liturgickej hudby nielen teoretickým, ale aj praktickým problémom.
Ako dirigent v Katedrále sv. Matúša vo Washingtone D.C., má Stehle na starosti rozvrh liturgie pre šesť anglických a latinských omší pre potreby rozmanitého spoločenstva v rámci arcidiecézy.
Stehle pre CNA povedal, že preňho, ako zrejme aj v každej farnosti, je problémom vyváženosť kvality a liturgickej prijateľnosti hudby, rovnako ako jej jednoduché prispôsobenie sa modlitbe.
„Opodstatnenou otázkou“, ako povedal Stehle, nie je iba dostatočná kvalita skladby, ale aj jej štýl. Nie všetko totiž, čo znie príjemne nám, je vhodné aj pre svätú omšu. A toto pravidlo je smerodajné pre všetky hudobné žánre.
Na druhej strane však existuje veľa skladieb, ktoré sa síce nepovažujú za „veľké umenie“, ale zasluhujú si byť hrané a spievané počas svätej omše.
„Dá sa prejsť od ´veľmi sa mi to páči´ k ´môžem sa pri tom modliť´?“pýta sa Stehle. Jeho postoj pri výbere hudby spočíva v tom, že vyhľadáva „naozaj legitímne kúsky z kultúry národa, no robí to veľmi starostlivo a najkvalitnejšie, ako sa len v rámci daného štýlu dá“.
Stehle taktiež dodáva, že na to, aby dosiahol „najvyšší stupeň“ jednoty medzi liturgiou, modlitbou a hudbou, musí riaditeľ hudobnej sekcie okrem liturgického obdobia zvažovať aj denné čítania, menlivé časti a modlitby pri svätej omši.
„Keď požiadame ľudí aby svoju modlitbu vyjadrili v piesni, je veľmi dôležité, aby pochádzala z informovaného výberu.“
„Cieľom teda je, aby to, čo vkladáme ľuďom do úst, malo skutočnú hodnotu, aby to bolo patričné a vhodné ako po liturgickej, tak po pastoračnej a aj po hudobnej stránke.“