Rúhava výstava s požehnaním Mons. Schoenborna. Analýza úpadku sakrálneho umenia

„Telesnosť a sexualita“

Svojská umelecká výstava v jednom z viedenských hlavných kostolov:

Niekoľko myšlienok z pohľadu histórie a teológie umenia

Tibor I. Szabó

Votívny kostol (Votivkirche) vo Viedni je jedným z najúžasnejších monumentov rakúskeho hlavného mesta postavený po neúspešnom pokuse o vraždu panovníka Františka Jozefa v roku 1853. Od 25. apríla do 15. júna 2014 sa tam pod záštitou viedenského arcibiskupa Christopha Schönborna konala bizarná výstava. Domovská stránka Votívneho kostola poskytla ohľadom nej nasledovné informácie:

„Táto výstava stavia umenie do centra kritického dialógu medzi náboženskými a svetskými perspektívami ľudskej sexuality, tela, túžob a vzťahov. Umelecké diela nezobrazujú náboženské témy. Vystavením v kostole však môžu nadobudnúť náboženský rozmer, ktorý v samotných objektoch nebude až tak viditeľný ako v kontexte celkového zážitku. Konceptom tejto výstavy je predpoklad, že kostoly majú ďaleko väčšiu funkciu než iba liturgickú. […] Cieľom výstavy je vytvoriť základ pre dialóg medzi súčasným umením a tzv. ,teológiou tela.‘ […] To je príčinou, prečo je každá inštalácia pozorne včlenená do architektúry kostola, na ktorej náboženský význam sa prihliadalo tak v celku, ako aj osobitne. Návštevníci majú zisk z rozjímania a kritického angažovania sa so zážitkom, ktorý výstava vytvára, z porovnania svojich vlastných zážitkov s tými, ktoré boli inšpirované týmto dialógom, ako aj z toho vyplývajúcich dojmov.“ ¹

Niekoľko myšlienok týkajúcich sa zážitku

Pre tých, ktorí sú dosť odvážni oškrabávať kôpky vtáčieho trusu a vyhýbať sa mŕtvolám holubov, vytvára nedávna výstava vo viedenskom Votívnom kostole so svojimi svetskými umeleckými dielami vsadenými do posvätných miest naozaj konkrétnu predstavu toho, čo myslel kardinál Joseph Ratzinger pod tým, keď hovoril o dnešnej „kríze umenia.“² Raz som do tohto kostola prišiel, aby som zistil, prečo všetok ten rozruch. Po preklenutí už spomínaných prekážok som bohužiaľ, a len pri niekoľkých výnimkách, prišiel na to, že celková umelecká kvalita výstavy bola skôr nízka, ako vysoká. Verejná propagácia chváliaca sa niekoľkými renomovanými umelcami súčasnosti³ podnietila vznik očakávaní, ktoré neboli celkom naplnené; po sľubovanom dialógu nebola prakticky ani stopa. A potom prišlo prekvapenie. Zrazu som sa ocitol pred bočnou kaplnkou oddelenou od hlavnej lode niečím, čo sa podobalo na zvukotesnú stenu z plexiskla. Ako som prechádzal, všimol som si kňaza v omšovom rúchu, ako dával sväté prijímanie dvom mladým ľuďom úctivo kľačiacim na kamennej dlažbe. Priepasť medzi tým posvätným a rúhavou telesnosťou ani nemohla byť v tej chvíli väčšia. Hoci toto posvätné zobrazenie nebolo súčasťou zámerne provokatívnej výstavy⁴, bolo to ono, ktoré dokázalo spustiť istú formu dialógu. Aj keď bolo tým, ktoré, tak ako bolo, zmenilo stanovenú prirodzenosť tohto škandálu. Pretože zrazu sa uprostred „svetských perspektív ľudskej sexuality“ objavila Cirkev triumfujúca, akoby prišla jemne, ale veľmi rozhodne posunúť tieto „perspektívy“ za hranice svojho posvätného priestoru.

Niekoľko myšlienok týkajúcich sa posvätnej architektúry

Muselo to byť najneskôr v roku 70 nášho letopočtu keď katolícka cirkev pochopila, že jej posvätná architektúra je synchronizáciou dvoch hlavných prvkov, ktoré jednotne vyjadrujú ekonómiu vykúpenia⁵. Jedným je Šalamúnov chrám v Jeruzaleme postavený presne podľa slov Jahveho ako mikrokozmos vykúpenia, a druhým nebeský Jeruzalem opísaný v Zjavení apoštola Jána. Nie je teda náročné porozumieť tomu, že Votivkirche bol tak, ako všetky kostoly, vytvorený mysliac na jeho konkrétnu funkciu⁶.

V kresťanskom ponímaní je skrze Krista kostol ako stavba legitímnym dedičom Jeruzalemského chrámu; ale je tiež hmotným i nehmotným prepojením s miestom, kde tróni a je uctievaný Boží Baránok, teda s novým Jeruzalemom. V starom zákone je Jahveho prítomnosť vo svete ustanovená Archou zmluvy, ktorá bola zverená Jeho vyvolenému národu. V novom zákone pretvára Kristovo dielo vykúpenia Archu starej zmluvy na svätostánok novej, kde je prítomný pre veriacich a prostredníctvom nich celému svetu. To je dôvodom, prečo všetko prislúchajúce katolíckym kostolom, a v nich vykonávané, ukazuje na Kristovo dielo vykúpenia a je nositeľom eschatologického svedectva tohto spojenia medzi nebom a zemou, či lepšie povedané, medzi Božím ľudom všetkých vekov (t.j. Cirkev triumfujúca) a ich Vykupiteľom. Táto „analógia v Kristovi“ je dôvodom, prečo sa skutočná liturgia a tradičná kresťanská architektúra považujú za umelecky a teologicky jednotné. Potom to teda tiež znamená, že katolícky kostol nie je multifunkčná sieň vytvorená pre akékoľvek udalosti; že akékoľvek aktivity neuctievajúce Boha a bez liturgickej funkcie majú svoje hranice, t.j. niektoré veci sú možné a legitímne, kým iné nie sú⁷. A nedávna vyššie spomenutá výstava patrí do tej druhej kategórie. Bolo by rovnako náročné odôvodniť jej umiestnenie v synagóge alebo mešite, keďže aj ony majú svoju teologickú symboliku nie odlišnú od tej, ktorú nesie kresťanská architektúra.

Niekoľko poznámok týkajúcich sa prevedenia

Majúc na pamäti tieto úvahy by mal historik umenia celkom pravdu, keby spochybnil kompatibilitu takejto výstavy s umiestnením v katolíckom kostole. Nie je však jednoduché nájsť jednoznačnú odpoveď, najmä vo svetle aggiornamenta Jána XXIII. a uzneseniach Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré svojou vágnosťou prispeli k širokému spektru svojvoľných interpretácií⁸. „Telesnosť“ vyjadrená vo výstave je navyše v niektorých prípadoch v rozpore s tým, čo myslel Ján Pavol II. svojou „teológiou tela⁹.“ Hovoriac o tomto musí byť teda akýkoľvek prístup k tejto otázke otvorený všeobecnému posúdeniu, že umelecké diela, ktorých sa to týka, nemôžu sami o sebe vstúpiť do konštruktívneho dialógu so zvrchovanosťou sakrálnej architektúry a jej vykupiteľskej symboliky; a ani naopak s výnimkou času, kedy bolo počas trvania výstavy neustále podávané sväté prijímanie. Tieto pozorovania zároveň dláždia cestu myšlienkam exegetického pôvodu. Napríklad kniha proroka Ezechiela 8, 15-16 ponúka celkom dobrý nápad, čo by mohol vidieť Jahveho prorok, ktorý by vošiel do súčasného Votívneho kostola. Aj v štyroch evanjeliách máme svedectvo o Kristovi (veľmi vhodné pre veľkonočné obdobie, v ktorom bola výstava otvorená), ktorý z chrámu vyháňa peňazomencov a trikrát hovorí o príkaze: „Môj dom sa bude volať domom modlitby.“¹⁰ Potom by teda nemalo prekvapovať, že z pohľadu histórie umenia je akékoľvek násilné zjednotenie „svetských perspektív ľudskej sexuality“ s pravou katolíckou architektúrou škodlivé pre obe strany a odsúdené na zlyhanie. Okrem skutočnosti, že táto výstava zanedbala niekoľko umeleckých noriem, bola z pohľadu umeleckej teológie nepochybne bizarným a zle prijatým škandálom. Organizátorov nemožno až tak obviňovať za ich voľbu jednotlivých umeleckých diel, ktoré určite spĺňajú svoj zámer - byť pohanskou provokáciou medzi posvätnými objektmi. Oveľa viac odsúdeniahodná je však ich úmyselná snaha oddeliť autonómny objekt sakrálnej architektúry – kostola so svojimi mnohorakými referenciami na vykúpenie – od jeho vlastného dôvodu existencie a ponižujúco ho zneužiť ako javisko samopašného pohanstva. Pozastavili sa niekedy tí, ktorých sa to týka, nad tým, aké zlé svetlo to môže vrhať na katolícku cirkev?

Niekoľko poznámok týkajúcich sa sponzora