MALAKAL, Južný Sudán - Za modrými helmami vojakov OSN rinčiacich na periférii, ich tankami a ťažkými zbraňami namierenými smerom von, je farnosť otca Mikea Bassana v Maryknolle: preplnené bludisko stanov a plachiet plné ľudí skrývajúcich sa pred vojnou.
Otec Bassano je jediným kňazom uprostred 25 000 civilistov, ktorí žijú vo vnútri územia civilnej ochrany tuzemskej základne OSN.
„Toto je miesto, kde by mala byť Cirkev,“ povedal 66-ročný kňaz z Binghamtonu v New Yorku pre Catholic News Service.
„My v Maryknolle veríme, že by sme mali byť s ľuďmi na okraji spoločnosti a niet ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti viac, než títo. Do tunajších ľudí som sa zamiloval. Už ma privítali a ja cítim, že som súčasťou ich životov,“ povedal.
Tábor bol v posledných týždňoch v napätí, keďže boje medzi súperiacimi frakciami armády sa priblížili k okraju základne. Jeden mínomet padol tesne vedľa tábora a jedno vozidlo OSN zasiahla streľba. Štartovacia a pristávacia dráha pre lietadlá vo vnútri základne musela byť niekoľko dní uzavretá. Tak bol komukoľvek zabránený únik do relatívneho bezpečia hlavného mesta.
V základniach OSN po celom Južnom Sudáne je stále chránených takmer 120 000 ľudí. Základňa bola vytvorená na to, aby poňala veľké mierové kontingenty OSN, ktoré sú tu odvtedy, čo sa táto krajina stala v roku 2011 nezávislou.
Väčšina ľudí, ktorí žijú vo vnútri základne Malakal sem prišla hľadať útočisko, keď koncom roka 2013 vypukli boje. Politický a krvavý spor v Džube, ktorý vypukol medzi prezidentom krajiny a bývalým viceprezidentom, (každý z nich pochádza z iného kmeňa) sa rýchlo rozšíril po celej krajine, pričom spôsobil roztržky pozdĺž etnických hraníc.
V čase, keď vypukla vojna bol otec Bassano v Malakale dva mesiace. Prišiel do južného Sudánu z Tanzánie, aby bol súčasťou medzinárodného spoločenstva katolíckych skupín s názvom Solidarita s Južným Sudánom (Solidarity with South Sudan), ktorá v tejto najnovšej krajine na svete podporuje školenia učiteľov, pracovníkov v zdravotníctve a pastorácii. Býval v Malakale na pedagogickej fakulte patriacej Solidarite s ostatnými členmi skupiny. Učil sa po arabsky, navštevoval nemocnice a pracoval s pastoračnými pracovníkmi v miestnej farnosti.
A potom sa 24. decembra 2013 začalo strieľať a on sa musel krčiť na podlahe kúpeľne - to bola totiž najlepšie chránená miestnosť v dome - spoločne s tromi katolíckymi sestrami.
„Ony všetky už vojnu zažili, no pre mňa to bolo po prvýkrát,“ povedal otec Bassano. „Mohol som povedať len toto: „Pane, nechcem teraz umrieť, ale nech sa stane tvoja vôľa.“ Modlili sme sa, aby Ježiš, Knieža pokoja, zachránil nás aj týchto ľudí.“
Po štyroch dňoch streľba poľavila a skupina sa nakoniec vybrala cestou na základňu OSN okolo zhorených vozidiel a guľkami prevŕtaných tiel. Otca Bassana nakoniec evakuovali do Rumbeku, kde pomáhal v dievčenskej škole vedenej istou írskou kongregáciou. Ale jeho srdce bolo stále v Malakale.
Boje však pokračovali celé mesiace. Malakala zmenila pána šesťkrát. Väčšina pastoračných pracovníkov tejto diecézy zostala v iných oblastiach krajiny.
Vlani v septembri sa tam tento americký kňaz nakoniec vrátil; zistil však, že väčšina ľudí z 250 tisícového obyvateľstva tohto mesta, tam nie je. Internát Solidarity bol vyplienený a mesto bolo stále nebezpečné; otec Bassano sa teda presťahoval do tábora OSN, aby sprevádzal ľudí, ktorí tam žijú.
Pracuje s katolíckou komunitou, o ktorej sa vyjadril, že je dobre riadená laikmi z tábora. Dopoludnia trávi prechádzkami v tábore, pri ktorých sa zastavuje, počúva ľudí a zapisuje si ich konkrétne potreby. Tie potom odovzdáva katechétom Máriinej Légie, s ktorými sa neskoro popoludní stretá pri šálke čaju.
Tábor nie je oslobodený od etnického napätia, ktoré spôsobujú skutky krviprelievania dejúce sa mimo neho. Keď sa vo vnútri tábora vytvorili gangy mladistvých, farnosť vytvorila hudobné a tanečné skupiny, pričom do nich úmyselne zapojila mládež z rôznych kmeňov.
V decembri toto zhromaždenie postavilo provizórnu svätyňu z drevených stĺpov a plátna. Keďže sa nachádza v časti tábora, v ktorej prevažujú ľudia z kmeňa Nuerov, otec Bassano povedal, že jeho posviacka bola príležitosťou na diskusiu o ťažkých otázkach.
„Cirkev nie je nejakým miestom. Je to spôsob, akým sme spolu. Takže aj keď sme v časti tábora Nuerov, zámerne sme sem pozvaliShillukov a Dinkanov (najmä mládež) z iných častí tábora. Je to miesto, kde prichádzajú rôzni ľudia, aby sa stali jedným ľudom, ktorý spolu uctieva Boha. Vždy, keď sa v nedeľu zhromaždíme na bohoslužby, sme Božou rodinou, ktorá nie je rozdelená podľa kmeňov a ktorá žije medzi sebou v mieri,“ povedal.
Kňaz uviedol, že jednota nabrala nový význam počas tohtoročnej veľkopiatočnej liturgie konajúcej sa koncom Veľkého týždňa. Počas neho v Malakale nanovo vypukol boj. Tentokrát to však nebolo medzi vládou a povstalcami, ale medzi rôznymi etnickými frakciami vo vnútri armády. Počas týchto troch dní vyhľadalo útočisko v tábore viac ako 4600 nových civilistov.
Otec Bassano počas veľkopiatočného popoludnia povedal, že práve keď čítali v arabčine Pašie svätého evanjelistu Jána, zazvonil mu mobil. Povedal, že si zvyčajne pred bohoslužbami mobil vypína, ale v ten deň si ho akosi intuitívne nechal zapnutý.
„Sedím za oltárom a začne mi zvoniť telefón. Ľudia sa na to zameriavali, takže som musel na to odpovedať. Chvíľu mi trvalo, kým som ho dostal spod ornátu, a tak trochu skrčený za oltárom – aby ma nikto nevidel - som tichým hlasom odpovedal,“ spomína.
Bola to zástupkyňa dôstojníka. Kňazovi povedala, že potrebuje priestor na uchýlenie 230-tich ľudí. Mohli by použiť kostol? Otec Bassano sa spýtal kedy a ona odpovedala, že hneď.
„Keď skončilo čítanie Pašií, povedal som ľuďom, že sme si práve pripomínali historickú smrť Ježiša. „Ale dnes sa to deje opäť: v utrpení ľudí, ktorí sú práve na ceste, aby tu boli s nami,“ povedal som. Prijmeme ich? Ľudia odpovedali áno a tlieskali. Môj telefón zazvonil znova a žena mi povedala, že sú už na ceste,“ povedal otec Bassano.
Kňaz zrýchlil slávenie liturgie.
„Na konci prijímania som sa pozrel z dverí kostola a oni tam boli - idúci k nám, niektorí s vedierkami a rohožami nad svojimi hlavami. Tak som povedal... poďme teraz v pokoji Krista privítať našich bratov a sestry. A tak sme aj urobili. Vyniesli sme z kostola stoličky, títo ľudia prišli a čoskoro sa priestor zaplnil.“
„Nechceli sme sa len modliť veľkopiatočnú liturgiu. My sme ju žili tým, že sme medzi sebou privítali trpiaceho Krista,“ povedal.