V prelomovom piatkovom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zamietol odvolanie niekoľkých rodinných príslušníkov Vincenta Lamberta, ktorého prípad je francúzskou obdobou prípadu Američanky Terri Schiavo. Tí sa odvolali proti rozsudku Conseil d'État, najvyššieho francúzskeho štátneho súdu, ktorý povolil, aby bola tomuto hendikepovanému mužovi s poškodeným mozgom odopretá umelá výživa a hydratácia. Hoci Lambertov život nie je v bezprostrednom nebezpečenstve, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva je dôležitým víťazstvom pre Rachel, manželku Vincenta Lamberta. Tá je za to, aby sa jeho život ukončil, pretože podľa jej slov „on by takto žiť nechcel“.
Toto rozhodnutie má však mnohé ďalekosiahle dôsledky. Každá krajina má právo rozhodnúť sa, že podávanie potravy a tekutín cez sondu kvalifikuje ako „liečbu“ a nie ako „starostlivosť“. A tak za predpokladu, že sú zákony jasné, európski sudcovia dali paušálny súhlas všetkým zákonom, ktoré povoľujú zabíjanie chorých, ktorí nie sú smrteľne chorí, pacientov s poškodeným mozgom, ako aj tých, ktorí už nemôžu mať zmysluplný kontakt so svojím okolím - tak, že im odoprú výživu a hydratáciu. Ide o „pomalú eutanáziu“: smrteľné vyhladovanie a dehydratovanie ľudí, ktorí by inak nezomreli.
„Aféra Vincent Lambert“ - pod týmto názvom je známa vo Francúzsku - začala v apríli 2013. V súčasnosti 38-ročný Lambert utrpel pred piatimi rokmi poranenia hlavy, na základe ktorých ochrnul. Po období kómy a „vegetatívneho stavu“ mu diagnostikovali minimálny stav vedomia: je schopný cítiť bolesť i pôžitok, ako aj emócie, ale nie je schopný súvislo komunikovať so svojím okolím. Bola mu odporučená stimulácia, hoci bola len malá nádej na to, že sa jeho stav zlepší. Okrem toho, že má poškodený mozog, je Lambert zdravý a je v stabilizovanom stave. Cez žalúdočnú sondu dostáva umelú výživu. Dokonca sa mu spontánne obnovil prehĺtací reflex, hoci v tomto smere nepodstupoval žiadnu rehabilitáciu.
Aj keď tvrdia, že Lambert nemôže komunikovať a nie je pri vedomý, niekoľkí členovia ošetrovateľského personálu v nemocnici v Remeši, kde žil posledné tri roky, uviedli, že koncom roka 2012 vykazoval známky „odmietania“ preukazovanej starostlivosti. To viedlo k rozhodnutiu uplatniť u neho postup ukončenia života pod vedením lekára Erica Karigera (ktorý už z nemocnice odišiel) – a to prostredníctvom uplatnenia súčasného francúzskeho zákona o konci života. Ten takýto typ pomalej eutanázie umožňuje. Rozhodlo sa tak aj na základe tvrdení Rachel Lambertovej. Tá vtedy prvýkrát spomenula, že Vincent, ktorý bol zdravotným asistentom na psychiatrii, pred nehodou povedal, že „on by takto žiť nechcel“. Vincentových rodičov, Viviane a Pierre Lambert, o rozhodnutí neupovedomili a to, že ich syn zomiera od hladu, zistili až 20 dní po tom, čo mu bola vytiahnutá hadička, ktorou dostával potravu.
Vyhľadali právnu pomoc a dosiahli mimoriadne súdne rozhodnutie, ktoré prikazovalo, aby Lamberta ešte raz nakŕmili. Stalo sa tak po 31 dňoch, počas ktorých dostával denne len 200 ml tekutiny. Lambert sa zotavil a od tej doby sa podľa jeho matky u neho objavilo aj isté zlepšenie jeho stavu. V knihe, ktorú v máji vydalo najväčšie francúzske vydavateľstvo, sa opisuje spôsob, akým je teraz občas schopný zdvihnúť jednu zo svojich nôh, keď ho požiadajú, aby tak spravil.
Lambertovci dosiahli niekoľko priaznivejších súdnych rozhodnutí po tom, čo sa doktor Kariger - podporovaný mainstreamovými médiami a francúzskymi politikmi - znovu rozhodol vyhladovať Vincenta na smrť. Tentoraz pri tom rešpektoval ustanovenia zákona, ktoré mu prikazovali, aby tento „skupinový postup“ „konzultoval“ s pacientovou rodinou. Skupina zložená z Rachel Lambertovej a niekoľkých Vincentových súrodencov, povzbudená francúzskou ministerkou zdravotníctva Marisol Touraineovou, ktorá si ich osobne predvolala, prípad podala na francúzsku štátnu radu (Conseil d'État). Tá minulý rok v júni usúdila, že Zákon o práve na ukončenie života tzv. „Loi Leonetti“ (fr. Leonettiho zákon) sa vzťahuje aj na prípad mladého muža, ako aj na rozhodnutie odoprieť mu potravu. A to jednak preto, že by si to prial on sám, no tiež preto, že po odborných testoch bol posúdený ako taký, ktorý je vo „vegetatívnom stave“, pričom nemá žiadnu nádej na zlepšenie. Bolo rozhodnuté, že z dôvodu, že je jeho stav „nezvratný“ a že on sám by nechcel byť „umelo“ udržiavaný pri živote, sa môže Vincent podrobiť procedúre na ukončenie života.
Toto posledné rozhodnutie Európsky súd pre ľudské práva uznal za plne zlučiteľné s Európskym dohovorom o ľudských právach.
Viviane a Pierrovi Lambertovi (rovnako ako dvom Vincentovým súrodencom) bolo povedané, že nemôžu konať v jeho mene a namiesto neho, pretože ESĽP si nemyslí, že by existovala „blízkosť záujmov medzi tvrdeniami žalobcov“ a tým, čo by si prial tento mladý muž, keďže súdne konania vo Francúzsku zistili, že Kariger „tieto želania neinterpretoval nesprávne“. V januári rodinní právnici argumentovali proti správnosti tohto výkladu. Zdôraznili pritom skutočnosť, že jediným údajným priamym svedkom Vincentovho vyhlásenia bola jeho manželka. Rachel navyše priniesla tieto informácie až niekoľko rokov po nehode a udávala pritom rôzne verzie. Európski sudcovia to však odmietli brať do úvahy. Odmietli však aj požiadavku Rachel Lambertovej „reprezentovať svojho manžela ako náhradný účastník tretej strany“ (všetky citácie z tlačového vyhlásenia ESĽP).
Ale ich žiadosť bola uznaná vo vlastnom zastúpení: „Aj keď bol Vincent Lambert ešte nažive, nebolo pochýb o tom, že keby mu odopreli umelú výživu a hydratáciu, jeho smrť by nastala v krátkom čase. V dôsledku toho Súd rozhodol, že žalobcovia (ktorými sú blízki príbuzní Vincenta Lamberta) sa môžu oprieť o 2. článok. Druhý článok štát nariadil jednak preto, aby zabránil „úmyselnému“ zabitiu (negatívna povinnosť), ale tiež preto, aby sa podnikli primerané kroky na ochranu životov tých, ktorí patria do jeho právomoci (pozitívne povinnosti),“ hovorí tlačová správa.
Ale súd rozhodol, že francúzsky „Leonettiho zákon“ nepovoľuje ani eutanáziu, ani asistovanú samovraždu, len prerušenie liečby, ak by takáto liečba predstavovala dostatočne „neprimeranú tvrdohlavosť“. Pokračoval slovami, že francúzsky zákon poskytuje jasný právny rámec na to, aby boli vzaté do úvahy tak želanie pacienta, ako aj želania jemu blízkych osôb a ďalších zdravotníckych pracovníkov, a že takto existuje možnosť obrátiť sa na súdy so žiadosťou, aby rozhodli, aké boli „záujmy pacienta“.
Hlavná otázka teda znie: Je odopretie jedla a vody pacientovi, aj keď nie je v konečnom štádiu choroby, a keď výživa a hydratácia účinne dosahuje svoj cieľ, totiž cieľ zachovať život (bez toho, že by spôsobovali zbytočné utrpenie), v súlade s ľudskými právami? ESĽP sa odpovedi vyhla slovami, „že oblasť konca života musí byť ponechaná na voľnú úvahu jednotlivým štátom“. Mnohovravné je to, že Súdny dvor šiel v šľapajách francúzskej vlády a povedal, že štáty majú tiež „voľnú úvahu“, pokiaľ ide o „nájdenie rovnováhy medzi ochranou práva pacientov na život a ochranou ich práva na rešpektovanie ich súkromného života a ich osobnej autonómie,“ uviedol štát.
Súd neodpovedal na požiadavku Viviane a Pierra Lambertovcov. Tí žiadali, aby súčasná situácia ich syna bola zhodnotená aj s ohľadom na jeho súčasnú situáciu: kvôli širokej medializácii tejto aféry je zamknutý vo svojej izbe a dokonca aj jeho rodina sa musí preukazovať občianskymi preukazmi, aby jej túto miestnosť otvorili; nedostáva sa mu potrebnej starostlivosti vrátane fyzioterapie; a nikdy ho nepresúvajú z postele do špeciálneho kresla. Nevypočuli si ich ani vtedy, keď dodali znalecké posudky o tom, že ich syn nie je vo vegetatívnom stave, ale je pri minimálnom vedomí. Istý špecializovaný lekár, ktorý ho pravidelne navštevoval, je dokonca pripravený vziať ho na jednotku pre pacientov s poškodeniami mozgu, kde by dostal všetku starostlivosť a liečbu, ktorú potrebuje. Sudcovia sa k tomu nevyjadrili. Rachel Lambertová prevoz svojho manžela na túto jednotku rázne odmietla.
Stručne povedané, súdny dvor rozhodol, že francúzsky zákon je jasný a bol aplikovaný správne a život Vincenta Lamberta odmieta naďalej udržiavať.
Obzvlášť alarmujúce je to preto, že takto sa vo Francúzsku adaptuje nový spôsob ukončenia života. To by umožnilo všetkým pacientom, ktorí považujú svoje utrpenie za neznesiteľné, alebo ktorí v tejto veci vopred zanechali nejaké usmernenia, mať osobné právo na „hlboké a konečné uspanie prostredníctvom sedatív“ spojené s odňatím potravín a tekutín.
Pretože procedúra na ukončenie života obsahuje podpis lekára, ktorý už odišiel z nemocnice (v tej Vincent žije prakticky ako v zajatí), nemôže mu byť na základe rozhodnutia ESĽP vytiahnutná hadička, cez ktorú sa mu podáva jedlo. Mala by sa začať nová procedúra, ale nový lekár, ktorý je za to zodpovedný, ubezpečil Viviane Lambertovú, že sa nebude robiť nič, kým sa nenájde nejaký „konsenzus“. Právnici Lambertovcov, Jérôme Triomphe a Jean Paillot, oznámili, že ich obrana života Vincenta Lamberta bude pokračovať.
Zo 17 sudcov, ktorí skúmali prípad Vincenta Lamberta (proti rozhodnutiu Veľkej komory sa nedá odvolať), päť podpísalo „čiastočne nesúhlasné stanovisko“ v konečnom rozhodnutí. Sudcovia Hajiyev, Šikuta, Tsotsoria, De Gaetano, a Griҭco vôbec nehovorili zaobalene. Okrem iného napísali:
Je nám ľúto, že sa musíme dištancovať od pohľadu väčšiny, ktorý je v tomto prípade vyjadrený vo vynesenom rozsudku v bodoch 2, 4 a 5. Po hlbokej úvahe sme presvedčení, že keď sa to, čo je napísané v tomto rozsudku, rozmení na drobné a na malé zákony, to, čo sa tu navrhuje, nie je nič viac a nič menej než toto: ťažko zdravotne postihnutá osoba, ktorá nie je schopná komunikovať svoje želania ohľadom svojho súčasného stavu, môže byť na základe série sporných predpokladov zbavená dvoch základných životných potrieb, a síce potravín a tekutín. Navyše, Dohovor je tvárou v tvár tejto skutočnosti neúčinný. Považujeme tento záver nielen za desivý, ale – a je nám veľmi ľúto, že to hovoríme – považujeme ho aj za krok späť v stupni ochrany, ktoré Dohovor a Súdny dvor doposiaľ poskytovali zraniteľným osobám.
No aj oni by si boli priali, aby bolo jasne známe Lambertovo prianie, lebo by nemali žiadne námietky voči tomu, aby mu bolo odopreté alebo pozastavané dodávanie tekutín a jedla, ak by to stanovovali vnútroštátne právne predpisy (no pritom vždy ponechali právo príslušníkov lekárskej profesie odmietnuť účasť na takomto postupe z dôvodu svedomia). Človek nemusí súhlasiť s takým zákonom, no tu máme situáciu, že stoja proti sebe dve práva z Dohovoru: právo na život (so zodpovedajúcimi povinnosťami štátu chrániť život), t.j. článok 2, a právo na osobnú autonómiu, ktorá je zahrnutá v článku 8. Pri takomto strete možno súhlasiť s tým, že „úcta k ľudskej dôstojnosti a ľudskej slobode (podčiarknuté v Pretty, citované vyššie, § 65) môže zvíťaziť“.
Prakticky sú to otvorené dvere pomalej eutanázii. Otázka úmyselného zabíjania osoby je sama o sebe najdôležitejšou vecou predstavovaného prípadu: predstavuje úmyselné zabitie alebo nie? Táto otázka bola postavená úplne bokom. Sudcovia však podotkli, že Lambert je „živý“: „Pýtame sa teda: čo potom môže oprávniť štát, aby umožnil lekárovi (doktorovi Karigerovi alebo - keďže on odstúpil a odišiel z nemocnice Reims University - nejakému inému lekárovi) nielen to, aby niekoho „vytiahol zo zástrčky“ (Lambert nie je odkázaný na žiadny život podporujúci prístroj), ale aby mu dokonca odoprel alebo prerušil podávanie jedla a tekutín, a tak by v skutočnosti Vincenta Lamberta vyhladoval na smrť? Aký má za takýchto okolností štát naliehavý dôvod, ktorý ho oprávňuje k tomu, aby nezasahoval na obranu života? Sú to finančné aspekty? V tomto prípade nebol nikto poškodený. Je to preto, že má tento človek značné bolesti? V tomto smere neexistuje žiadny dôkaz. Je to preto, že takýto človek je nepoužiteľný a bezvýznamný pre spoločnosť, takže už v skutočnosti nie je človekom a má len ,biologický život‘?
A došli k takémuto záveru: „V roku 2010, pri príležitosti svojho päťdesiateho výročia, Súdny dvor prijal titul Svedomie Európy. Vydal vtedy i rovnomennú knihu. Keďže sa tvrdí, že inštitúcie - na rozdiel od jednotlivcov, ktorí tvoria túto inštitúciu – môžu mať svedomie, potom nestačí, aby bolo takéto svedomie dostatočne dobre informované; musí tiež stáť na základoch, ktoré sú tvorené najvyššími morálnymi alebo etickými hodnotami. Tieto hodnoty by vždy mali byť vedúcimi svetlami - a to bez ohľadu na všetky právne prekáračky, ktoré by sa počas analýzy prípadov mohli prevaliť. Nestačí uznať, ako je tomu v bode 181 uvedeného rozsudku, že prípad „sa týka zložitej lekárskej, právnej a etickej otázky“; samotnú podstatu svedomia založeného na recta ratio (lat. zdravom rozume) predsa tvorí skutočnosť, že sa má umožniť, aby etické otázky formovali a viedli právne odôvodňovanie k jeho správnemu konečnému určeniu. O tom je svedomie. Je nám to ľúto, ale Súdny dvor vyššie uvedený titul vďaka tomuto rozsudku stratil.“