Isabella – meno 5-ročného dievčatka, ktoré bolo vyhodené z bytu na šiestom poschodí v brazílskom São Paule – stále rezonuje v mysliach mnohých ľudí. Jej smrť nesie obzvlášť hrozivý charakter: nedostatočné, ba až žiadne, morálne vedomie jej vraha, ktoré človeku spôsobuje zimomriavky. Čo je horšie, tento fenomén sa zdá byť stále viac generalizovaný. Mnohým generáciám bolo vštepované, že nie je ani dobro, ani zlo – alebo ako to vyjadrili francúzski revolucionári v máji 1968: „Je zakázané zakazovať.“ 1
V tejto „novej kultúre“ je všetko dovolené a všetko je „normálne.“ Akokoľvek by bola daná vec strašná, nespôsobuje výčitky ani hryzenie svedomia. Kde chýbajú hodnoty rodiny, tam sa dejú podobné zločiny ako v prípade Isabelly a vinníci nemajú žiadne výčitky.
Toto je dnes normálne. Do pohybu sa dostáva niečo, čo paralyzuje morálne vedomie.
„Normálnosť“ |
Faktor umŕtvujúci zmysel pre dobro a zlo
Nebolo to až tak dávno, čo rakúska polícia zadržala muža, ktorý držal svoju dcéru vo väzení 24 rokov, počas ktorých ju nútil s ním spávať. A ona mu porodila sedem detí. Jedno zomrelo krátko po pôrode bez lekárskej asistencie a tri z nich neboli na svetle sveta až kým ich nenašla polícia.
Incident v Nemecku sa týkal detí, ktoré si chceli niečo pohľadať v mrazničke a našli tam telíčka svojich troch bratov, ktoré ich matka potratila a tam ich uschovala.
Podobné zločiny sa v tomto slzavom údolí diali už od čias Kaina, ale v takomto rozsahu, v takejto nemorálnosti a v takejto forme zla, ktorú by si človek ani nepredstavoval, ich ľudstvo ešte asi nezažilo.
Čo sa teda deje v mysliach ľudí? Inštinktívny rešpekt života, ktorý je najzákladnejším pojmom morálky, sa z myslí mnohých zdá byť vymazaný.
Je proti prírode vziať životy počatých detí, aby sa ich embryá využívali v laboratórnych experimentoch, pričom to nie je obsiahnuté ani v prirodzenom práve a ostatných, ktoré z neho vychádzajú. A predsa najvyšší súd Brazílie odsúhlasil experimenty na kmeňových bunkách embryí, ktoré sa získavajú z ľudských, potratených embryí.
Akoby iná ľudská rasa bez srdca a citov nahradila ľudskú rasu formovanú vierou a rozumom.
Klamlivý vzhľad normálnosti
Pred niekoľkými mesiacmi som cestoval cez Sársko v Nemecku. Bolo pekné vidieť dobre usporiadané malé dedinky popri cestách. Ulice mali dobré chodníky, boli čisté a dobre značené. Doprava bola hustá, ale plynulá a systematická. Domy, či už tie patriace robotníkom alebo strednej vrstve, boli všetky dobre zariadené, mali krásne záhrady a na príjazdových cestách stáli buď nové alebo trošku staršie autá. Za oknami ozdobenými závesmi a kvetmi mohol človek vnímať príjemnú atmosféru a útulnosť.
Dom v Rothenburgu, Nemecko.
Niekedy som však mal silný pocit, že v tomto príkladnom materiálnom poriadku sa pohybovalo niečo nečisté. Tento zvláštny dojem protirečil tomu, čo som videl vlastnými očami. Zdanie...aké klamlivé môže byť!
Keď som v tomto regióne vstúpil do jedného z kostolov, videl som ho skvele prerobený...ale bol prázdny. Kostoly ponúkali zvláštnu zmes liturgií pre niekoľko starších dám farnosti.
Záhada začala byť zrejmejšia. Obyvatelia týchto dobre usporiadaných mestečiek žijú vyššiu neusporiadanosť v tom, že nepraktizujú žiadne náboženstvo!
Deti? Zriedka ich bolo vidieť na uliciach. Mladí ľudia? Niekoľko ich tam bolo, no mali pírsingy, koženky s rokenrolovými, ak nie priam démonickými odznakmi. Na benzínke mi známy ukázal zbierku skutočných idolov a zloduchov na predaj. Boli z plastu, lacné a zrejme vyrobené v Číne.
Manželské páry? Kto by to vedel povedať? Nejaký vkus? Postrehol som len súperenie všetkých foriem extravagancie. Akoby násilnícky, jedinou spoločnou vecou bolo to, že elegancia a dobrý vkus boli „vykázané“.
Náboženská revolúcia pod rúškom zmeny kultúry
Vysvetlenie tejto drámy mi poskytol jeden mladší nemecký kňaz, kaplán v domove dôchodcov, ktorý bezúhonne, s nadšením a láskou spravujú Františkánske sestry. Povedal mi: „Vidíte, ako dobre je toto miesto organizované? Sestry sa o týchto ľudí starajú veľmi dobre. Až doposiaľ bolo treba na miesto v domove čakať v poradovníku, no dnes máme niekoľko prázdnych izieb. Viete prečo? Kvôli eutanázii. Deti so svojimi rodičmi všetko dopredu dohodnú. A čo je ešte horšie, až 70% prípadov sú títo ľudia pochovaní „anonymne.“ Tak sa deti vyhnú vyšším poplatkom a byrokracii, ktoré by mohli byť prekážkou užívania si prázdnin.“
Povedal mi aj o iných prípadoch, detailnejšie hovoriac o tejto desivej situácii. Priznal svoj údiv nad takou hlbokou a vážnou dekristianizáciou, ktorú jeho kňazská služba nevie zastaviť: „Je to kultúrny problém. Modlíme sa, organizujeme modlitebné dni, sväté omše a procesie. Aj tak sa však mnohí veriaci ponoria do tejto ,kultúry‘ a sú nakazení.“
Áno, toto príšerné produkovanie duší, ktorým chýba morálne myslenie a svedomie, ktoré by im niečo vyčítalo, sa objavuje pod rúškom „kultúrnej zmeny.“ A skončí úplným vymiznutím náboženstva. Hlboko vo svojej podstate je to zreteľná protináboženská revolúcia.
Kultúrna zmena meniaca zmýšľanie
V kruhoch európskej socialistickej inteligencie sa to pomenúva pojmom kultúrna revolúcia. V Spojených štátoch amerických majú silnejšší pojem – kultúrna vojna.
Tento rok (2008) sa o kultúrnej vojne hovorilo najmä v spojitosti s revolúciou v roku 1968 na Parížskej univerzite, založenej v 13. storočí, známej Sorbonne.
Revolúcia na Sorbonne syntetizovala také hnutia, akými je filozofia hippies, rovnostárstvo, pacifizmus, ekologizmus, feminizmus a „drogová kultúra.“
Aby presadili koniec zmyslu pre morálku, ktorým disponuje každá duša, sorbonnskí revolucionári povedali: „V každom z nás drieme policajt; je potrebné zabiť ho.“ Zmysel pre morálku môžeme určite prirovnať k policajtovi, ktorý stále ukazuje, čo je správne a čo nesprávne, čo je dobré a čo je zlé, pekné a škaredé.
Graffiti týkajúce sa tejto témy zaplnili celé múry. A odvtedy toto myslenie našlo uplatnenie v školách a univerzitách všelijakými spôsobmi - skrze pedagogiku, umenie, filozofiu, psychológiu alebo behaviorizmus. Tieto prúdy nastavili životné štýly, módy a umelecké formy „bez predpojatostí“ a rozšírili sa v celej spoločnosti, pričom k tomu veľmi dopomohli médiá.
Príklad: Kriminálnik je odobrený a majiteľ pozemku penalizovaný
Z Nemecka som sa vrátil do São Paula a prechádzal som sa v uliciach susedstva. Rozdiel medzi nemeckým mestečkom v Sársku a Južnou Amerikou bol obrovský: mreže na oknách, múry, elektrické oplotenie, priemyselná televízia, automatické reflektory, alarmy, nápisy upozorňujúce na kamerový systém monitorujúci budovu, strážnici v búdkach s nepriestrelnými oknami, veže so strážnikmi a psami.
V roku 1970 boli tieto isté ulice, domy a budovy okrášlené kvetinovými záhradami, plotmi, podpornými múrmi, ozdobnými bránami a stĺporadiami označujúcimi hranice majetku.
Ale všetko sa zmenilo. Tam, kde sa predtým žilo bezstarostne, bol teraz nedostatok bezpečnosti. Ulica dnes vyzerá ako chodba prvotriedneho väzenia financovaného samotnými „väzňami,“ ktorí sú na smrť vystrašení.
Táto zmena má vážny dôvod: sorbonnskí revolucionári, ktorí zaplnili učiteľské posty univerzít, úradov či súdov hlásali a učili, že „ak chcete byť šťastní, zničte majiteľa pozemku“ alebo, „tí, ktorí si zamykajú dvere, sa boja a teda sú nepriateľmi.“ „Bohatý,“ „kapitalista,“ „buržoázia“ a „egoista“: táto „nová kultúra“ postupne umenšuje právoplatných majiteľov a ich práva majú tendenciu stať sa morálne zdevalvovanými.
Kriminalita a pomätenosť inšpirujú módu a umenie
"Červený Dany" (Daniel Cohn-Bendit) robí grimasy na policajta.
Policajt, ktorý stále zachovával právo a poriadok, je teraz nepriateľom číslo jeden. „Postavte policajta tak, aby videl váš zločin,“ posmešne hovorili mladí revolucionári, ktorí túto kultúrnu revolúciu začali. A s vtipom by dodali, majúc na mysli dlažbové kocky: „Najkrajšou sochou je hranol, ktorý hodíme policajtovi rovno do tváre.“ V boji o autoritu bolo iným heslom: „Ak stretnete policajta, rozbite mu tvár.“
Táto „kultúrna“ obrana prevrátila veci naruby: kriminálnik je od prírody dobrý a spoločnosť so svojimi rozdielnosťami alebo „nespravodlivosťami“ sú tie, ktoré z neho urobia zlého; pričom tieto rozdielnosti sú, pravdaže, vytvárané – a to je ďalší „kultúrny“ klamlivý záver – tými „bohatými,“ „bielymi“ a „mešťanmi strednej vrstvy.“ „Nová kultúra“ vytvorila nový koncept „ľudských práv,“ ktoré v skutočnosti uprednostňujú len marginalizované osoby. Pre tých, ktorí presadzujú túto „novú kultúru,“ je „stará kultúra“ tou, ktorá nespravodlivo utláča dokonca aj tých mentálne narušených.
Na neuverenie je aj skutočnosť, že tvrdia, že súčasnosť aktuálne vyjadruje hlbší aspekt ľudskej prirodzenosti. Tým pádom sa futuristickí umelci, anarchisti, drogovo závislí a mentálne narušení podieľajú na všeobecnom danteovskom rozmachu, ktorý kultúrni revolucionári považujú za ten, ktorý „vytvorí ,novú kultúru‘ spontánnosti. A títo ľudia už teraz zakúšajú život, kde je realitou ,právo na imagináciu.‘“
Čo sa zdalo byť nerealizovateľným chvastúnstvom týchto utopistov zo ‘68-ho sa napokon stalo výraznou tendenciou a v niektorých krajinách dokonca zákonom: „Otvorme dvere azylov, väzení a iných inštitúcií,“ - akoby boli väzenia a psychiatrické liečebne centrami vyššieho vzdelávania. „Skutoční blázni sú tí ľudia vonku,“ hovoril nápis na talianskej psychiatrickej liečebni.
Búranie rešpektu voči nadriadeným
Rodičia, starí rodičia, nadriadení, učitelia, šéfovia, verejné autority či profesionáli zvykli byť predmetmi rešpektu, úcty. Kultúrna revolúcia v roku 1968 sa postarala o to, aby boli zničené všetky tieto formy rešpektovania, váženia si, ochraňovania a poslušnosti. Priala si tiež eliminovať všetky zákony, krajiny a hranice.
Nevyužíva pritom násilné metódy boľševizmu alebo sadistickú reedukáciu kultúrnej revolúcie Mao Ce-tunga. Zbraňou kultúrnej revolúcie ‘68 je výsmech. Verejne opovrhuje a vysmieva sa všetkým hodnotám, pričom sa tvári svätuškársky, naivne a prirodzene. Robenie grimás na policajta, ako ukazuje fotka Daniela Cohn-Bendita, lídra Revolúcie ‘68, je novým spôsobom protestu. Zvolania, ktoré protestujúci výsmešne kričali, boli: „Drzosť je novou zbraňou revolucionárov“ a „Rešpektovanie je preč. Dajte si pozor, aby ste ho nepriniesli späť.“
Radikálna kultúrna deštrukcia vyučovania
V škole obklopovala učiteľa, ako aj samotnú inštitúciu vzdelávania, aura posvätnosti. „Kultúrnou revolúciou“ sa však profesor, učiteľ, zasvätený a dokonca aj otec s matkou stali zlými. Prečo? Pretože sú tými, ktorí utláčajú! Študenti, ktorí ich na druhej strane urážajú, sú nevinní a dokonca sa im tlieska.
„Čím je učiteľ? A čím Boh? Jeden aj druhý predstavujú otca a tí si podľa definície uplatňujú funkciu utláčateľa,“ tvrdili revolucionári ‘68. Študentom otvorene hovorili: „Nehovorte ,pán taký a taký, ale radšej – zmizni, idiot.‘“ Táto kultúrna inverzia viedla ku krutému sloganu: „Zožerte svojich profesorov,“ a dokonca až k anarchizmu: „Ani boh, ani pán.“ V tomto bode, ako aj inde, Francúzska revolúcia inšpirovala revolučné udalosti v máji ‘68. Robespierre vo svojom príhovore 3. decembra 1792 na Národnom konvente požadoval okamžitú popravu kráľa: „Na zabezpečenie rodiacej sa Republiky je potrebné vryť si hlboko do sŕdc nás všetkých opovrhnutie príslušníkmi kráľovskej rodiny.“2
Nedostatok disciplíny a chaosu zničil vzdelávacie inštitúcie, materiál potrebný na hodiny bol vyhodený do košov a triedy boli spustošené.
Pre kultúrnu revolúciu je toto ničenie triumfom: „Zničenie materiálu na vyučovanie na buržoáznej univerzite je vyjadrením umenia revolucionárov,“ vykrikovali v Paríži. „Dobrých profesorov budeme mať vtedy, keď si bude profesorom každý sám sebe.“ Ak nie je potreba mať profesorov, nastupuje anarchia.
Civilizačný pokrok je „kultúrne“ napadnutý
V roku 1970 sa stále silne verilo, že pokrok jednoznačne zdolá choroby, chudobu a ignoranciu. Boli sme nesmierne bohatí, zdraví, spokojní a vzdelaní. Zdalo sa, že ľudstvo dosiahne nové výšiny šťastia a civilizovanosti.
Kultúrna revolúcia ‘68 však do tejto budúcnosti vštepila nedostatok záujmu: „Zastavte svet; chcem sa vrátiť späť,“ hovorili sorbonnskí revolucionári a hippies. Za svoje idoly mali opak vzdelaného a úspešného človeka. Posmešným tónom pomaľovali múry Paríža sloganom „Snívam o tom, že budem šťastný imbecil,“ ktorý sprevádzal verný obraz zasnívaného pohľadu hippies.
V roku 1970 ľudia dúfali, že nastane nová éra ekonomickej prosperity. Že práca znásobená technológiami sa neobmedzene zvýši. Proroci mája 1968 však mali iné zmýšľanie: „Nikdy nepracuj“ a „Ekonomika je zranená, nechajte ju zomrieť.“ Pokrok bol považovaný za nepriateľa: „Lesy boli skôr, ako človek, a púšť príde po ňom.“ Radikálne ekologické hnutie dnes tvrdí to isté – s vedeckou zámienkou alebo bez nej – zastaviť rozširovanie civilizácie.
Mystika liberalizácie kultúry
V 50. rokoch 20. storočia sa objavil rock and roll. Do roku 1970 našiel medzi mladými pevné zázemie. Mladí ľudia sa naplno oddali delíriu drog, pričom najprv ich na to pripravilo rytmické šialenstvo a škriekavá nemelodická hudba interpretov, akými bol napr. Elvis Presley, neskôr to otvorene robili rockové skupiny ako Rolling Stones. Skupina Beatles vyzdvihovala LSD (pieseň „Lucy in the Sky with Diamonds“) a animovaný film Yellow Submarine uvádza dôsledky „výletu“ spôsobeného užívaním halucinogénnych drog.
Túto tendenciu chytré slogany revolúcie ‘68 len „posvätili.“ Bez hanby sa hlásalo: „Alkohol zabíja, daj si LSD.“ Hovorili tiež, že tabak je zlý, ale že marihuana má liečebné účinky; že LSD rozširuje hranice kreativity alebo že pomáha uniknúť pred tlakom reality. „Drogová kultúra“ sa začala presadzovať a konali sa pochody za ich legalizáciu. Kohokoľvek, kto sa postavil proti tomu, nazvali utláčateľom našich rozšírených ľudských práv.
Drogy boli jedným z nástrojov zriadenia „práva na predstavivosť,“ ale to nebolo jediné. Nové technológie obrazu spolu s ideológiami McLuhana, Marxa, Mao Ce-tunga a Herberta Marcuse pomohli kŕmiť jedovatú ilúziu života bez logiky a rozumu.
A bolo toho viac. Revolúcia ‘68 sa oddala praktikám bosoráctva ako aj hypnotizácie z Východu. Skupina Beatles sa z Indie vrátila s duchovným guru Maharishi Yogui a praktizovanie začalo.
Čoskoro bolo vidieť centrá jogy, nadzmyslovej meditácie a iných orientálnych „techník“ na spojenie sa s energiami iného sveta. Ľudia chodili do týchto centier akoby to boli kliniky. V mene novej kultúry a ľudskosti bolo predstavované hnutie New Age. Drogy, hyper-technológie a okultizmus sa stali „sviatosťami“ „kultúrnej liberalizácie.“
Nenávisť kultúrnej revolúcie voči kresťanom
Vo svojich kruhoch aktéri revolúcie ‘68 s nenávisťou hovorili: „Ako môže človek slobodne zmýšľať v tieni kaplnky?“ alebo „Nechajte nás dekristianizovať Sorbonnu“ či ešte horšie: „Keby Boh aj existoval, bolo by nutné skoncovať s ním.“ „To posvätné, to je nepriateľ.“ „Ani boh, ani pán. Ja som Bohom.“ A rúhali sa ešte viac: „Preč s vyvrheľom z Nazareta.“ Tu sa ukazuje náboženský rozmer „kultúrnej vojny.“
Každý na svoje miesto
Tým, ktorí vytvárali slogany pre udalosti ‘68, stačili priamočiare frázy na vyjadrenie toho, čo filozofi vysvetľovali zdĺhavými štúdiami. Kľúčovou frázou, ktorá zhrnula obrovský dosah „kultúrnych mutácií“ revolúcie, bola: „Kultúrna revolúcia verzus spoločnosť robotov.“ Táto fráza predpokladá, že ktokoľvek je poslušný voči svojim prirodzeným autoritám, je niekto bez inteligencie a slobodnej vôle. A inou bola: „Kultúra je inverziou života.“ Bola to jasná definícia revolučných udalostí: prevrátiť svet naruby pod prestrojením „kultúry.“ Cieľom nebolo zmeniť ju len kde-tu, ale vštepiť ten hrozný protiklad do každej škáročky.
Dôkazom toho je skutočnosť, že revolučný žurnál v rámci revolúcie ‘68, ktorá je ešte vážnejšia než Veľká francúzska revolúcia v 1789, vyhlásil, že ľudia si viac nebudú potriasať pravou rukou, ale ľavou. Hoci bolo toto vyjadrenie sčasti utopistické, treba priznať, že revolučné udalosti mája ‘68 rozšírili ešte extravagantnejšie spôsoby existencie, ako je potrasenie ľavou rukou.
Výber sloganov používaných revolucionármi na Sorbonne v r. 1968. Niektoré sú zjavne ľavicové, kým dopad iných je po 40. rokoch stále citeľný...
·
Je zakázané zakazovať.
·
Právo na predstavivosť.
·
Kultúrna revolúcia verzus spoločnosť robotov.
·
Buď realista, požaduj nemožné.
·
Vložiť málo znamená vzdať sa množstva.
·
Pod dlažobnými kameňmi je pláž.
·
K svojim túžbam sa chovám ako ku skutočnosti, pretože verím v realitu svojich túžob.
·
Užívať si bez hraníc.
·
Alkohol zabíja. Daj si LSD.
·
Budík zvoní: prvé poníženie dňa.
·
Voľby sú pasce pre idiotov.
·
Žiadne druhé omietanie, štruktúra je prehnitá.
·
Ani boh, ani pán.
·
Ako môže človek zmýšľať slobodne v tieni kostola?
·
V spoločnosti, ktorá zrušila všetky dobrodružstvá, je jediným dobrodružstvom zrušiť spoločnosť.
·
Ľudstvo nebude šťastné, kým nebude posledný byrokrat zavesený na črevách
posledného kapitalistu.
·
Lesy boli skôr ako človek, púšť príde po ňom.
Poznámky
1 Phillipe Darwin, Le petit livre rouge de Mai 68, City Editions, Paris, 2008. Všetky heslá revolúcie v tomto článku sú z tohto zdroja. Postranné rámčeky tiež obsahujú nejaké z Johna Lichfielda, Signs of the Times: The Sayings and Slogans of 1968, The Independent, 22/2/08.
2 Le Livre Noir de La Révolution Française, Editions du Cerf, 2008, p. 767.