Pôvodná talianska verzia textu Laudato Si, vložená do obalu a zaslaná do vatikánskeho vydavateľstva na tlač v rozličných jazykoch a ktorá mala vyjsť niekedy v polovici júna 2015, už oficiálne neexistuje. Rovnako neexistuje ani autorizácia pre vstup na tlačové konferencie Vatikánu pre známeho vatikanistu Sandra Magistra. Prekvapujúce disciplinárne konanie Vatikánskeho tlačového úradu obidvoje odvolalo po tom, čo zverejnil kópiu nešťastnej „pracovnej verzie“ v tlači (na ňu sa však zatiaľ nevzťahuje žiadne embargo).
Nech je dôvod pre údajné bezprecedentné zničenie pápežskej encykliky počas procesu tlačenia akýkoľvek, dokument, ktorý som čítal z dôvodu jeho sumarizácie pre LifeSiteNews je v zásade vecou čisto historického záujmu, ktorý môže, ale nemusí, výrazne predstihnúť opravená konečná verzia. To ukáže iba dôsledné porovnanie viet obidvoch dokumentov. Dovtedy bude pre mňa tento dokument bezprecedentný tak svojím obsahom, ako spôsobom, akým bol stiahnutý a vymazaný.
Nie je možné zabezpečiť adekvátne kompaktný opis Laudato Si (LS), pretože v skutočnosti je to kompilácia viacerých dokumentov pod jednou hlavičkou, ktorá má dĺžku knihy. V šiestich kapitolách sa LS snaží skombinovať viacero nesúrodých prvkov pod spoločnou témou „ekologickej krízy“:
- hodnotenie domnelých enviromentálnych problémov celého sveta, ktoré ide do udivujúcich detailov. Dotýka sa technických a vedeckých záležitostí, o akých sa nikdy predtým nepísalo v žiadnej inej pápežskej encyklike. To z nej robí skutočne enviromentálnu esej (1. kapitola)
- „žido-kresťanskú“ biblickú exegézu pojednávajúcu o jednote stvorenstva, službe Zemi a hodnote a prepojenosti všetkých stvorených vecí (2. kapitola)
- odsúdenie globalizmu, technokracie a moderného antropocentrizmu (3. kapitola)
- predstavenie „integrálnej ekológie,“ ktorá zahŕňa všetky aspekty života a vytvára spravodlivejšie rozdelenie bohatstva a zdrojov spolu s ochranou prostredia, ktoré napraví „planetárnu nespravodlivosť“ (4. kapitola)
- návrhy na akčné kroky v oblasti enviromentálnej ochrany a nápravy „nerovnosti“, vrátane globálnej, národnej a lokálnej regulácie autoritami schopnými uvaliť sankcie za ich nedodržiavanie (5. kapitola)
- náčrt „ekologického vzdelávania a spirituality“ zameraný na „ekologickú konverziu“ (6. kapitola)
Keď si to rozložíme na drobné, nájdeme tam dobré veci a aj, ako sa mnohí obávali, veľkú dávku zlých vecí.
Najskôr zlé správy: v LS sa František pridal k rétorike „klimatickej zmeny“ a s ňou spojenou pochybnou vedou. O tom nemožno pochybovať. V prvej kapitole, a potom v 184 stránkach hlavného textu, LS akceptuje ako preukazaný fakt, že ľudská aktivita je primárne zodpovedná za, okrem iných, tieto veci:
- nárast atmosferických skleníkových plynov;
- globálne otepľovanie;
- topenie sa polárnej ľadovej pokrývky, horských ľadovcov a iných más ľadu;
- uvoľnovanie metánu z rozkladajúcej sa hmoty, ktorú odkryl odmäk ľadovej hmoty;
- zvyšovanie hladiny oceánov;
- nárast kyslosti oceánov;
- úpadok korálových útesov a života v nich;
- ohrozenie existencie planktónu
- vyhynutie živočíšnych druhov a deštrukciu biodiverzity, nielen pre cicavce, ale aj huby, riasy, červy, hmyz, plazy, „nespočitateľnú rozmanitosť mikroorganizmov“ a mangrovové lesy (porovnaj s. 20-50).
Ako sa František nazdáva (24-25): „Ak bude súčasná tendencia pokračovať, toto storočie môže zažiť neslýchané klimatické zmeny a deštrukciu ekosystémov, ktorá doposiaľ nemala obdoby vrátane závažných dôsledkov pre nás všetkých. ... Klimatické zmeny sú globálny problém so závažnými enviromentálnymi, sociálnymi, ekonomickými, distributívnymi a politickými dôsledkami. Sú jednou z principiálnych súčasných výziev pre ľudstvo.“
Podobne zlou správou je, že František podporil požiadavky establišmentu klimatickej zmeny pre elimináciu používania fosílnych palív (26,165) a vyhlásil existenciu morálnej zodpovednosti za redukciu skleníkových plynov (169). Tiež tak podporil sekularisticko-globalistické enviromentálne manifesty ako bol Summit Zem (167), Viedenská konvencia a Montreálsky protokol ohľadom údajnej hrozby pre ozónovú vrstvu (168), Chartu Zem (207). Všetky z nich favorizujú rozšírenie vládnej moci bez toho, aby to malo nejaký dobrý efekt na prostredie.
Ešte horšie je, ako sa znepokojení katolíci obávali, že cituje zlyhanie svetových vodcov, aby rozhodne konali v oblasti klimatických zmien a „globálnej nerovnosti.“ Explicitne volá po vytvorení globálnych autorít, ktoré by mali vynucovaciu moc na riešenie týchto domnelých kríz:
- „existujú nevyhnutné globálne regulačné rámce, ktoré budú ukladať povinnosti a zabránia neprijateľnému konaniu, ako je napríklad fakt, že viacero z mocnejších krajín sa zbavuje svojho priemyselného odpadu a extrémnych znečisťovateľov vývozom do iných krajín“ (173);
- na „vyhladenie chudoby“ a „ochránenie prostredia“ musí existovať „rast silnejších medzinárodných inštitúcií s vymedzenou autoritou [a] právomocou sankcionovať,“ to znamená „skutočnú svetovú politickú autoritu“ (175, pričom citoval z diela Benedikta XVI., Caritas in veritate)
Zlé správy sú aj na teologickom poli. Tento opis človeka (81) je prinajmešnom znepokojujúci:
Ľudská bytosť, berúc do úvahy tiež evolučné procesy, zahŕňa zvláštnosť, ktorá sa nedá plne vysvetliť v evolúcii iných otvorených systémov. Každý z nás má v sebe osobnú identitu, ktorá je schopná vstúpiť do dialógu s inými a s Bohom samotným. Schopnosť reflexie, uvažovať, kreativita, intrepretácia, umelecké rozpracovanie a iné originálne schopnosti predstavujú jedinečnosť, ktorá presahuje rozsah fyzického a biologického. Kvalitatívna zvláštnosť prítomná pri objavení sa ľudskej bytosti v materiálnom vesmíre predpokladá priamu činnosť Boha, osobitné pozvanie k životu a vzťah Ty k inému ty.
V 246 odstavcoch hlavného textu nie je ani len zmienka o rozumnej duši človeka, ktorá ho oddeľuje a vyvyšuje nad ostatné nižšie zvieratá a zveruje mu vládu nad Zemou. (Iba poznámka pod čiarou 141 spomína dušu v prechode.) Tento pohľad na človeka ako na „kvalitatívnu zvláštnosť,“ ktorá sa „vynorila“ z evolúcie „iných otvorených systémov“ sa prepožičiava ekológii, ktorá človeku odníma jeho Bohom danú nadvládu v prospech rafinovanej subordinácie stvorenému poriadku. Tradične chápaná nadprirodzene zverená nadvláda sa má teraz pokladať za „simplistickú“ (69).
Tematickejšie je postulovaná „ekologická kríza.“ Široko je definovaná nielen prostredím, ale aj spoločenskou, politickou a ekonomickou „nerovnosťou“ a generalizovanými etickými neduhmi vyplývajúcimi z prebujneného konzumerizmu a egocentrizmu. Nikde nie je jasne spojená s celocivilizačným opustením kresťanského života orientovaného na večnosť a podriadeného Cirkvi. Výzva v LS na novinku „ekologickej konverzie“ (216-221) neobsahuje návrh na civilizačný návrat k Zákonu evanjelia ako to po stáročia radí sociálna náuka Cirkvi.
Rola Cirkvi je v LS vymedzená ako zabezpečovanie zdvorilých, nenáboženských návrhov o tom, čo by ľudia a národy mali robiť. František sa dokonca pýta otázku: „Prečo vsúvať do tohto dokumentu, adresovaného všetkým ľuďom dobrej vôle, kapitolu týkajúcu sa náboženského presvedčenia?“ To, že sa pápež František pozerá na „náboženské presvedčenie“ ako na „vsúvanie“ do pápežskej encykliky, nám skôr indikuje stav, do akého Cirkev upadla.
Tento prístup je v príkrom rozpore zo sociálnymi encyklikami minulých pápežov, ktoré nahlas potvrdzovali nenahraditeľnú úlohu Cirkvi a Evanjelia pri zachovaní civilizácie. Napríklad, ako Pius XI. vyhlásil v jednej zo svojich kľúčových encyklík:
„Preto,“ aby sme použili slová nášho predchodcu [Leva XIII.], „ak sa má ľudská spoločnosť vyliečiť, uzdraví ju iba návrat ku kresťanskému životu a inštitúciám.“ Pretože to jediné môže byť účinným prostriedkom na všetku prehnanú starostlivosť o pominuteľné veci, ktorá je pôvodom všetkých nerestí; a to jediné môže odpútať ľudské oči, fascinované a plne fixované na premenlivé veci tohto sveta a pozdvihnúť ich k nebesám. Kto by popieral, že ľudská spoločnosť teraz potrebuje takúto liečbu najurgentnejšie? (Quadregesimo anno [1931], č. 129)
Pretože Cirkev je Božím riadením jedinou uchovávateľkou a vykladačkou ideálov a Kristovho učenia, ona jediná vlastní v úplnom a pravom zmysle moc efektívne bojovať s tou materialistickou filozofiou, ktorá už narobila a stále hrozí toľkými obrovskými škodami pre domov a pre štát. ...
Cirkev je učiteľkou a príkladom dobrej svetskej vôle, pretože je schopná ľudstvu vštepiť a rozvíjať „skutočného ducha bratskej lásky.“ ... Nakoniec Cirkev je schopná uviesť na cestu spravodlivosti aj verejný, aj súkromný život, keď žiada, aby sa všetko a všetci ľudia stali poslušní Bohu, „ktorý skúma srdce,“ Jeho príkazom, Jeho zákonom, Jeho trestom. (Ubi Arcano Dei [1922], č. 41-42)
Ale pri tom všetkom, čo bolo povedané, posledných osem strán LS predstavuje obdivuhodnú pasáž o najsvätejšej Eucharistii ako príčine jednoty medzi ľuďmi, znakoch Najsvätejšej Trojice v stvorenstve a vlády Panny Márie ako Kráľovnej nebies. Je smutné povedať, že to vyvoláva dojem akoby katolíckeho spirituálného „dodatku“ pripojeného k tematicky humanistickému dokumentu vyhýbajúcemu sa akémukoľvek explicitne katolíckemu prístupu k „ekologickej kríze.“ To je vidno dokonca aj na záverečných modlitbách: nedenominačná modlitba za „našu Zem“, po ktorej nasleduje „Kresťanská modlitba so stvorením,“ ktorá začína: „Oslavujeme Ťa, Otče, so všetkými Tvojimi stvoreniami ...“
Ale teraz dobré správy, ktoré tiež nie sú zanedbateľné:
- odsúdenie potratov (aj keď v ekologickom kontexte opovrhovaním prírodou v kultúre „na jedno použitie“ ako v protiklade s vraždou nevinného) (117,23)
- odmietnutie gender teórie (155)
- obrana rodiny ako „základnej bunky spoločnosti“ (157)
- kritika ekologických hnutí, ktoré sa venujú ochrane a zachovaniu prostredia, ale „neaplikujú tie isté princípy na ľudský život“ (136)
- žiadne stopy po agende kontroly populácie, ale naopak, odmietnutie maltuzianizmu: „demografický rast je plne kompatibilný s integrálnym a solidárnym rozvojom“ (50)
- odmietanie radikálneho enviromentalizmu, ktorý vnima človeka „iba ako hrozbu, ktorá môže zahubiť svetový ekosystém a mal by redukovať svoju prítomnosť na planéte“ (61)
- uznanie práva na súkromné vlastníctvo v súlade s predchádzajúcim sociálnym učením, ktoré nikdy neakceptovalo povedomie „absolutného“ vlastníctva majetku (93)
- prikývnutie distributivizmu, vrátane želateľnej existencie malých producentov (94,129)
- úplne legitímna kritika hyperkapitalizmu a globalizácie, bezhraničnej technokracie, orgiastického konzumerizmu a katastrofálnych dôsledkov digitálnej kultúry na spoločenský život
V tomto masívnom texte sú ďalšie vážne problémy, rovnako teologického ako politického rázu.
Napríklad prezentovanie „biologickej evolúcie“ ako faktu. Prikývnutie evolučnej eschatológii Teilharda de Chardina (dejiny, ludstvo aj diabol smeruju do kozmického Krista v ktorom sa všetko nakoniec rozplynie). Neurčité výzvy na „nové modely“ rozvoja, produkcie a dokonca kultúry). Necháme si ich na iný čas a iné fórum.
Pri tom všetkom však musí byť povedané, že svet bude ignorovať dobré prvky v LS a bude ohlasovať veľké víťazstvo pre fanatikov „klimatickej zmeny“. Toto víťazstvo im František nepochybne daruje, ak sa finálna oficiálna verzia LS výrazne neodchýli od záhadne zmiznutej a zničenej „pracovnej verzie“. Dúfajme a modlime sa, aby sme pri jej uverejnení zistili, že sa zmenila.