ISIS and Boko Haram trápia ženy prostredníctvom znásilnenia. Potrat však nie je riešením.

1,415
Kultúra smrti

Je niečo zhnité v štáte dánskom.

Jeden z najznámejších veršov Shakespearových diel vyslovený v hre „Hamlet“, má vyjadrovať hlboké znepokojenie nad politickou a morálnou skazenosťou spoločnosti. Hra divákov berie na spletité cesty človeka vedeného žiaľom, ktorý chce pomstiť smrť svojho otca, čo sa napokon končí kráľovským masakrom. (Varovanie pred vyzradením deja: Hra končí smrťou Hamleta ako aj celej jeho rodiny.)

Na Hamletovom Dánsku bolo skutočne niečo skazené. A niečím neuveriteľne strašným trpia i ženy a dievčatá po celom svete.

Zraniteľné ženy a dievčatá sú znásilňované v alarmujúco vysokej miere. Štatistiky o znásilneniach z roku 2014 (pochádzajúce od Svetovej zdravotníckej organizácie) ukazujú, že na celom svete sa počas svojho života stalo obeťou sexuálneho násilia – či už zo strany ich intímneho partnera alebo niekoho iného – až 35 % žien. Navyše 30 % žien udáva, že zo strany svojho partnera prežíva fyzické alebo sexuálne násilie.

Ešte znepokojujúcejšie kontúry dostaneme, keď sa pozrieme bližšie na konkrétne okolnosti. Na Filipínach je nejaká žena alebo dievča znásilnená každých 72 minút. V roku 2014 tamojšia národná polícia zaznamenala 7409 nahlásených prípadov znásilnenia. Človek si len môže predstavovať, aké sú skutočné čísla takýchto incidentov. Švédsko, ktoré bolo označené za hlavné mesto znásilnení Západu, hlási neuveriteľných 53,2 znásilnení na 100 000 obyvateľov.

V prípade vysídľovania a vojnových konfliktov sa miera násilia a sexuálnych útokov ešte zvyšuje. Nedávne prepustenie žien a dievčat z teroristickej skupiny Boko Haram v Nigérii odhalilo, že v dôsledku znásilnenia otehotnelo 214 zo 234 unesených dievčat.

V Iraku tyrani ISIS mučili a znásilnili tisíce žien a dievčat z náboženskej menšiny jazídov.

Mladé dievčatá sú - v dôsledku ich hrozného osudu - teraz tehotné. Veľkosť bolesti a mučenia, ktoré si tieto zraniteľné ženy a dievčatá vytrpeli, je nepredstaviteľná. Globálne volanie po tom, aby bola v ich mene vykonaná spravodlivosť, je skutočne namieste.

Toto zlo treba napraviť. No povedzme si to otvorene: hoci sa dvíhajú hlasy odporúčajúce pri všetkých týchto tehotenstvách potrat, ani to nie je riešením.

Pro-potratové skupiny a dokonca aj niektorí náboženskí vodcovia sa pripojili k chybnej módnej vlne „rýchleho riešenia“, ktorá obhajuje potraty ako spôsob nápravy bezprávia spôsobeného týmto obetiam znásilnenia. Boli sme svedkami vzniku znepokojivého trendu webkamerových potratov, ktoré majú byť prostriedkom „nápravy“ problému neplánovaných tehotenstiev - a to najmä v prípadoch sexuálneho napadnutia.

Ukončenie života nevinného nenarodeného dieťaťa napriek tomu nie je riešením. Toto popravde nikdy nebol problém. Skutočným problémom je brutálne prenasledovanie ohrozených žien a dievčat.

Čo teda môžeme ako globálna komunita urobiť, aby sa minimalizovalo riziko znásilnenia v našich malých kútoch sveta? Ako môžeme byť lepšími správcami najmenších a najzraniteľnejších medzi nami? Ako môžeme byť efektívnym hlasom zasadzujúcim sa za potreby tých, ktorí nemajú príležitosť alebo možnosť hovoriť za seba?

Začína to osvetou. V dnešnej vysokorýchlostnej sociálnej ríši informácií, máme pochopenie týchto problémov priamo pod nosom. Poznanie znamená moc - fráza dlho pripisovaná sirovi Francisovi Baconovi - nemôže byť pravdivejšia tak, ako je tomu v tomto prípade.

Začiatok zmysluplného zapojenia sa do obrany zraniteľných žien a dievčat pred sexuálnymi útokmi začína získaním povedomia a znalostí o rozsahu a zložitosti tohto problému.

Človek nemôžeme konať bez toho, aby bol informovaný. Písmo hovorí takto: „Túžba bez znalosti nie je dobrá, a každý, kto sa náhli nohami, minie svoju cestu“ (porov. Prís 19, 2). Túžba pomôcť je vždy dobrá, ale bez správnych informácii môžu naše dobré úmysly v skutočnosti privodiť viac škody než úžitku.

Hoci členovia medzinárodného spoločenstva vyzývajú k falošným riešeniam (akými sú napríklad potraty), pri konaní v mene skutočných obetí znásilnenia im zjavne niektoré veci unikajú. Čo napríklad tehotné ženy a dievčatá, ktoré by si chceli svoje deti nechať? Kto bude takúto ženu podporovať po  tom, čo zažili takúto nepredstaviteľnú traumu?

Jedna zo statočných žien, ktorá prežila zajatie Boko Haram, sa verejne vyjadrila, že je plne rozhodnutá ponechať si svoje dieťa; to však rozzúrilo jej miestnu komunitu. Kto sa jej zastane, keď ju budú kvôli jej rozhodnutiu ustavične zahanbovať a zosmiešňovať?

Toto šestnásťročné dospievajúce dievča predstavuje skupinu ľudí, na ktorú sa pri verejnej diskusii zabúda; na tých, ktorí napriek tomu, že čelia strašnému utrpenie, neuvažujú o ukončení života svojho nenarodeného dieťaťa.

Boli zneuctené nevinné životy – a poväčšine veľmi neľudským spôsobom. Ich hlasy treba vypočuť. A ich príbehy sa musia vyrozprávať publiku, ktoré síce nechce počúvať, ale chce konať. Tieto zraniteľné ženy a dievčatá potrebujú obnovu - fyzickú, emocionálnu, mentálnu a duchovnú.

Ich cesta k uzdraveniu a celistvosti musí byť komplexná, taká, v ktorej sa stretne súcit, znalosti a modlitba; jedine tak možno poskytnúť zmysluplné riešenie.

Marisa Lengor Kwaning je spisovateľkou, editorkou a analytičkou zdravotníckych politických stratégii. Býva vo Washingtone, D. C. a pracovala v oblasti verejného zdravia, riadenia krízových situácii, ako aj zahraničnej a domácej zdravotnej politiky. Získala magisterský titul z politológie na George Mason University a v súčasnej dobe pracuje ako konzultantka Final Draft: Writing Services. Skopírované s povolením Bound4Life.