Nová správa o belgických praktikách zameraných na „ukončenie života“, ktorú publikoval British Journal of Medical Ethics, odhaľuje alarmujúce štatistiky o jednom z prvých národov na svete, ktorý zlegalizoval eutanáziu.
Hoci sa eutanázia v Belgicku vykonáva v čoraz väčšej miere – a to najmä v holandsky hovoriacej časti Flámska, rozšírila sa aj prax „zámerného skracovania života pacientov bez ich výslovnej žiadosti“. Nové smernice dávajú čoraz viac moci lekárom, ktorí tak môžu odmietnuť „nadbytočnú“ starostlivosť a skrátiť proces umierania v terminálnom štádiu paliatívnej starostlivosti a s týmto úmyslom [pacientom] podávať sedatíva.
V roku 2013 1,7 % všetkých úmrtí (teda viac než 1700) tvorili úmrtia, ku ktorým došlo v dôsledku „užívania život ukončujúcich liekov podávaných s úmyslom skrátenia života, a to aj bez explicitnej žiadosti“. Oproti roku 2007 ide o mierny pokles (vtedy to bolo 1,8 %) a je to asi len polovica z [počtu] osôb zaregistrovaných v roku 1998 (3,2 %). To bolo ešte predtým, než bola eutanázia v roku 2002 zlegalizovaná: v tej dobe vo Flámsku tvorili viac než 5 % všetkých úmrtí také úmrtia, ku ktorým došlo v dôsledku podania liekov na ukončenie života pacienta – a to aj bez jeho súhlasu.
Zdá sa, že počet nevyžiadaných „nedobrovoľných eutanázii“ - ako ich správa nazýva - sa znížil, ale je to tak naozaj? Ako uvádza správa, keďže sa eutanázia zlegalizovala, lekári sú lepšie pripravení na prejednávanie tohto problému u svojich pacientov a v dôsledku toho sa častejšie uchyľujú k dobrovoľnej eutanázii. Častejšie sa používajú aj ďalšie techniky ako napríklad „paliatívne podávanie sedatív“. A po tretie „lekári nemusia byť vždy dobre oboznámení s klasifikovaním všetkých lekárskych praktík zameraných na ukončenie života“.
Inými slovami, zjavný pokles v tom, čo by sme mohli nazvať „medicínsky unáhlenou smrťou“, nemusí odrážať realitu, pretože lekári si už ani neuvedomujú, že zámerne skracujú život svojich pacientov. Podobne je nejasné, kedy sa koncept „paliatívneho podávania sedatív“ (ktorý v podstate nezahŕňa skrátenie života) spája s odopretím podávania potravy a tekutín.
Správa je výsledkom istého výskumného projektu eutanázie v Belgicku, ktorý v roku 2003 začal Raphael Cohen-Almagor, profesor politiky a medzinárodných vzťahov na Hull University vo Veľkej Británii - teda len rok po tom, čo sa zlegalizovalo tzv. „milosrdné zabíjanie“ na pacientovu žiadosť.
Takmer dva týždne po zverejnení správy (a to napriek skutočnosti, že bola kritizovaná britskou bulvárnou tlačou) sa neobjavila žiadna zmienka o tejto veci ani v holandsky ani vo francúzsky hovoriacich belgických mainstreamových médiách. Prinieslo to len niekoľko konzervatívnych či alternatívnych katolíckych spravodajských webov vo Francúzsku. Zdá sa, že v Belgicku to nie je žiadna novinka.
Výsledky Cohen-Almagorovej štúdie sú však alarmujúce. Keď Belgicko napodobnilo svojho severného suseda - Holandsko a keď sa rozhodlo, že nevyliečiteľne chorým ľuďom, ktorí neznesiteľne trpia, by malo byť umožnené požiadať o eutanáziu (a to dokonca aj osobám, ktoré neboli smrteľne choré ako napríklad ľudia na vozíčku), zmyslom zákona bolo rešpektovať autonómiu pacienta a konať v súlade s jeho „slobodnou vôľou“.
V Belgicku sa začal zákon o eutanázii vykladať čoraz voľnejšie, až sa napokon začal dávať priestor zabíjaniu kvôli depresii, zabíjaniu zdravotne postihnutých, ba dokonca aj tých, ktorí sú jednoducho unavení zo života. Belgická „šikmá plocha“ sa trochu odlišuje od tej holandskej: tam sa eutanázia čoraz viac poskytuje ľuďom, ktorí majú čoraz ťažšiu demenciu a pomaly sa rozširuje aj na dementných [pacientov] alebo tých, ktorí nie sú schopní urobiť vedomé rozhodnutie, ale ktorí v tomto smere zanechali výslovné želanie. V Belgicku musí byť takáto požiadavka so súhlasom vyhotovená písomne – a tým sú samozrejme vylúčení ľudia v kóme či tí, ktorí sú dementní.
Cohen-Almagorova štúdia ukazuje, že viac než polovicu ľudí, ktorých smrť je v súčasnosti urýchľovaná prostredníctvom liekov, tvoria ľudia nad 80 rokov. Viac než dve tretiny majú inú chorobu než rakovinu a viac než dve tretiny z nich sú v nemocnici. Takéto rozhodnutie sa v 77,9 % percentách prípadov vôbec neprejednávalo s pacientom; 70,1 % týchto prípadov sa vykonalo preto, že on alebo ona boli v kóme a čoraz viac sa tiež uchyľuje aj k „argumentu demencie“: v roku 2007 [tento dôvod] tvoril 21,1 % [eutanázii].
To znamená, že belgickí lekári berú rozhodovanie o ukončení životov svojich pacientov do vlastných rúk; [a tak to urobia vždy] keď sa rozhodnú, že bolesť je už pridlhá a tiež - použijúc citáciu o ktorej hovorí Cohen-Almagorova správa - vtedy, keď chcú „uľahčiť“ smrť „pacientov, ktorí sú nevyliečiteľne chorí, dementní alebo sa im neľudsky zhoršil stav“.
Inými slovami, takto sa určujú pacienti, ktorí sú považovaní za nehodných ďalšieho života.
Podľa tejto správy, belgickí lekári takto konajú na základe „súcitu“ a v „situáciách, v ktorých je akékoľvek iné úsilie lekárov márne“. Cohen-Almagorova [správa] však poukazuje na to, ako ťažko sa definuje, kedy je nejaká situácia „márna“, a aké [je ťažké] odhadnúť, ako dlho by mal pacient vlastne žiť. Avšak belgickí lekári, ktorí sa priznávajú k tomu, že sa uchýlili k úmyselnému skráteniu života prostredníctvom tejto formy „nedobrovoľnej“ (a ilegálnej) eutanázie, zväčša ochotne vyhlasujú, že v priemere skrátili život svojich pacientov o týždeň alebo viac v 6,4 % prípadoch.
Správa uvádza, že „zámerné ukončenie života pacientov bez ich žiadosti sa v Belgicku vykonáva vo väčšej miere než vo všetkých ostatných krajinách, ktoré dokumentujú tieto praktiky, a to vrátane Holandska“, čo je skutočnosť, ktorú Cohen-Almagorova [správa] považuje za „znepokojujúcu“.
Aj keď sa zdá, že [počet] takýchto postupov klesá, zároveň tiež spolu s celoplošnou akceptáciou eutanázie mizne rešpekt voči životu počas jeho najkrehkejších momentov. Belgická spoločnosť intenzívnej medicíny (The Belgian Society of Intensive Care Medicine ) vydala v roku 2014 vyhlásenie, ktoré „zodpovednosť“ za rozhodnutie o ukončení života kladie na lekára intenzívnej starostlivosti. Aj keď sa od lekára očakáva, že sa bude usilovať o „dohodu“ s príbuznými a blízkymi pacienta „konečné rozhodnutie robí tím poverený lekárskou starostlivosťou“, ktorý by mal rozlišovať, či pacient nemá „žiadne vyhliadky na nejaké ,významné uzdravenie‘“, nech to už znamená čokoľvek. Vôbec sa však nepýtajú, aké by mohlo byť prianie pacienta.
Eutanázia, ktorá bola legalizovaná s úmyslom rešpektovania autonómie pacienta, tak umožnila lekárom myšlienku urýchlenia smrti, prostredníctvom ktorej sa môžu veľmi ľahko z [rešpektovania] autonómie pacienta vykrútiť.
Správa tiež podotýka, že akceptácia eutanázie medzi belgickými zdravotníkmi „sa zo 78 % z roku 2002 zvýšila“ na viac než „90 % v roku 2009“. „Tlak spoločnosti a vrstovníkov sťažuje pozície tým, ktorí sú proti eutanázii, aby obhájili svoje názory v tejto rozvíjajúcej sa liberálnej kultúre,“ hovorí. A toto je azda najznepokojujúcejší bod zo všetkých.