Niekedy premýšľam nad tým, či naša kultúra tak posadnuto sleduje celebrity preto, že ich milujeme, alebo sme naviazaní na ničiacu vlnu, ktorá nasleduje potom. Chris Hedges vo svojej knihe Empire of Illusion: The End of Literacy and the Triumph of Spectacle poznamenáva: „Morálny nihilizmus kultúry celebrít zobrazujú reality šou v televíziách, pričom väčšina z nich nabáda k sliedeniu po intímnom živote, čo vedie k poníženiu, bolesti, slabosti a zrade iných ľudí.“
Toto tvrdenie sa nedávno potvrdilo aj po mediálnej búrke obklopujúc odhalenia o tom, že Josh Duggar z reality šou 19 Kids and Counting pred pár rokmi sexuálne obťažoval niekoľko mladých dievčat vrátane svojich sestier. Začalo sa zúrivé priživovanie sa na tom, ktoré neskončilo ani potom, čo Duggarovci prišli s dôkladnejším vysvetlením. John Jalsevac z LifeSiteNews poznamenal, že mu to pripomenulo niekdajšie slová C. S. Lewisa:
Predpokladajme, že človek si v novinách číta príbeh o vulgárnych zverstvách. Dajme tomu, že potom vyjde najavo niečo, čo bude pravdivosť tohto príbehu spochybňovať – alebo tvrdiť, že to nebolo až také zlé, ako to príbeh opisuje. Napadne ako prvé človeku: ,Vďaka Bohu, nie sú až takí zlí,‘ alebo bude sklamaný a bude sa držať prvej verzie príbehu pre púhe potešenie z toho, že nepriatelia sú takí zlí, ako sa len dá? Obávam sa, že ak je to ten druhý prípad, je to prvý krok k tomu – ak to bude pokračovať až do konca – že z nás budú zloduchovia. Viete, človek si začne priať, aby čierne bolo ešte černejšie. Ak toto prianie podporíme, budeme neskôr vidieť sivú ako čiernu a čiernou bude aj samotná biela. A nakoniec budeme trvať na tom, že ako zlé vidíme všetko – Boha, našich priateľov a aj nás samotných – a nebudeme to môcť prestať robiť: navždy budeme uzavretí vo svete čistej nenávisti.
V prípade, že chceme vidieť ľudí, ktorí sa ničia a implodujú, v spoločnosti hnanej zábavným priemyslom nájdeme niekoľko príkladov.
Vezmite si napríklad Playboy Mansion Hugha Hefnera, bratský dom sexuálnej revolúcie. Rezidencia plná krásnych žien, celebrít a najrôznejšieho luxusu je miestom, ktoré závidia muži z celého sveta. Vo vnútri je to miesto zaplnené zúfalstvom a bez akejkoľvek pravej intimity – základňa kultúry, ktorá si pletie pôžitok so šťastím. Holly Madison, niekdajšie Hefnerovo dievča číslo jeden (a je ich sedem), napísala nedávno správu o období, keď bola v rezidencii; detailne opisujúc to, ako nimi manipulovali, ako aj prenikavú prázdnotu, ktorú pociťovali, a tiež to, ako jedného dňa uvažovala o utopení sa vo vani, aby s tým všetkým skoncovala. Keby sa nám chcelo čítať a všímať si podobné príbehy, našli by sme ich niekoľko.
Moloch porno priemyslu sa, prirodzene, najprv priživuje na telách mladých dievčat predtým, ako ich odhodí zničené. V kultúre, kde údajne „feminizmus“ triumfuje, no je prekonaný našou obsesiou ničenia, sú zaručene zničené v definitívnom krvavom zápase. Hedges píše, že porno „amortizuje duchovných aj obyčajných, aby uctievali silu, kontrolu, moc a by Mega Games"> bolesť
. Nahrádza empatiu, eros a súcit ilúziou, že sme bohovia. Porno je pozlátkom, tak ako kasína a zábavné parky v Las Vegas, a ako zvyšok fantázie v Amerike, zvyšok kultúry oklamanej smrťou.“
Možnože tento klam je príčinou toho, že jediná vec, ktorú obľubujeme tak veľmi, ako vyzdvihovanie celebrít, je pozeranie sa na to, ako padajú – a to so samoľúbym a súhlasným prikývnutím. My sme vedeli, že sa to stane. Vždy to tak je. Ako v článku o Miley Cyrus, kde pózuje pre bizarné porno fotenie a kde hovorí o tom, že jej pohlavie a sexualita sú premenlivé, a že je za akýkoľvek styk, vynímajúc však zvieratá. Od detskej Disney herečky k ďalšej zlomenej pop star, ktorá sa snaží presadiť v dobe porna, kde nič nie je šokujúce, a teda nič nie je ani vzrušujúce. Nanešťastie spolu s ňou vyrastalo až príliš veľa detí. A často sme práve takí, aké veci „konzumujeme.“
Mimochodom, práve preto ma nezaujíma zvyk mnohých kresťanov, ktorí sa hneď chopia zrnka pravdy, ktoré vyjde z úst celebrity. Skutočná pop star, Justin Bieber, je proti potratom! A potom sa začal vyhovárať, čo sme všetci čakali. Mali by sme si dať pozor, ktoré vzory podporujeme, pretože tých niekoľko pozitívnych názorov, ktoré majú, budú zrejme tými najmenšími oblasťami ich vplyvu. Justin Bieber, proti potratový aktivista?´Áno, určite.
Mali by sme byť mimoriadne opatrní, aký zábavný priemysel sledujeme – nie iba kvôli glorifikovanému násiliu a falošnej, hedonistickej sexualite, ale najmä preto, že jednoducho príliš často prispievame k ničeniu tých, ktorí ho tvoria. Ako antickí gladiátori, ktorí boli v jeden okamih vyzdvihnutí krikom pätolízačského davu, no o niečo neskôr sa ten istý dav dožadoval ich krvi, je aj naša moderná kultúra celebrít rovnako smrteľná pre tých, ktorí sa na nej podieľajú, ako aj pre tých, ktorí v letargii spotrebúvajú oplzlosti ňou produkované.
Máme aj iné možnosti. Nemusíme sa podieľať na skazenom, nikdy nekončiacom kruhu zábavného priemyslu a prevrátenej kultúre celebrít. Prinajmenšom nemusíme byť nenásytní. Bezkonkurenčná literatúra, poézia a umenie minulých generácií – a ich mnohých ďalších prínosov – sú nám, čo sa týka histórie ľudstva, po ruke v nevídanej miere. Keď k tomu pridáme prosté radosti z osobných priateľstiev, krásu dobrodružstva v prírode a nespočítateľné množstvo príležitostí, ktoré ponúkajú naše komunity v rámci konania dobra, máme dôvodov viac ako dosť na to, aby sme sa prestali pozerať na implodujúce životy druhých a začali robiť vznešenejšie veci.
Allan Bloom vo svojom diele The Closing of the American Mind poznamenal: „Zlyhanie čítať dobré knihy nielenže oslabuje videnie, ale zároveň posilňuje našu najsmrteľnejšiu tendenciu – presvedčenie, že „tu“ a „teraz“ je všetko, čo existuje.“ Všetci vieme, hoci sme to v sebe kdesi hlboko pochovali, že toto nie je ten prípad. Nakoniec je to teda ten najlepší dôvod na oslobodenie sa od množstva zábavy, ktorú vytvorila naša spoločnosť.