Ken Wensel našiel svoju manželku „mŕtvu na podlahe v kúpeľni” ich domu, pričom nereagovala na nič. Jej tvár bola modrá a nemala žiaden pulz. Keď prišli záchranári, snažili sa ju resuscitovať doma, v sanitke a aj v nemocnici Penn Presbyterian. Joan napriek tomu nebola schopná dýchať sama a jej mozog sa zdal byť celkom nečinný.
Päťdesiatpäťročná žena v podstate nejavila žiadne známky života.
Aj naďalej však bola Joan napojená na dýchací prístroj a rúrky s výživou; boli to dni, neskôr týždne.
„Môj mozog vlastne vypol,“ povedala neskôr Joan denníku Press of Atlantic City. „Ak aj pracoval, bola to veľmi nízka aktivita. Nikto nevedel, koľko som bola bez prívodu kyslíka.“
Lekári strácajúci nádej sa začali s jej manželom Kenom rozprávať o odpojení.
Po troch týždňoch boli transplantačné agentúry upozornené, že Joan – darkyni orgánov – ostávalo do odpojenia z prístrojov 36 hodín.
„Už odpočítavali, dávajúc mi deň alebo dva,“ povedala Joan. „Navonok som nejavila známky života, ale bola som tam.“
Joan Wensel nevedela, čo sa v nemocničnej izbe okolo nej deje, no pritom videla úžasné veci. Povedala: „To, čo sa dialo, bolo zvláštne. Vlastne som bola úplne inde.“
„Bola som pri anjeloch,“ vysvetľuje.
Štyria vysokí anjeli oblečení do žiariacej bielej ju podľa jej slov sprevádzali chodbou smerom k jasnému svetlu. Ich tváre vidieť nemohla. Keď sa pozrela hore, videla Michala archanjela s mečom v ruke. Jej najstarší syn Mike dostal meno po sv. Michalovi, ochrancovi pred zlom.
Povedali jej, aby si ľahla, oddychovala a zotavovala sa, čo Joan aj urobila.
V nemocnici medzitým jej mozog stále nejavil žiadne známky aktivity.
Bez toho, aby otvorila oči, videla Joan vedľa svojho nemocničného lôžka nádrž s tropickými rybami. Začala pomenúvať jednotlivé druhy rýb – vysvetlila, že tak nútila svoj mozog pracovať.
Joan sa prebrala deň predtým, ako ju mali odpojiť od prístrojov.
Usmiala sa pri spomienke na to, ako sa zdravotná sestra vydesila, keď ju našla pri vedomí, mávajúc rukou. „Čakali, že budem otupená,“ hovorí. No Joan bola okamžite celkom aktívna.
Vodič záchranky neskôr povedal: „Boli ste tam, ale nikto to nevedel.“
Šesť mesiacov po tom, ako ju chceli odpojiť, je Joan Wenselová za svoj život vďačná. Zaujíma ju však, s akým množstvom ľudí to vzdali, hoci mohli byť nažive.
Joan povedala: „Ako zdravotná sestra som v údive, koľkých ľudí sme odpojili. Môj mozog navonok neprejavoval žiadnu aktivitu, no bola som tam.“
Nestalo sa to prvýkrát, kedy o pacientovi lekári vyhlásili, že jeho mozog je mŕtvy alebo keď mu diagnostikovali apalický syndróm (pretrvávajúci vegetatívny stav), pričom bol stále nažive. V roku 2014 sa prebudila Jenny Boneová – mozog ktorej lekári označili ako nečinný – potom, ako počula lekárov opakovane sa pýtať jej manžela, či ju chce odpojiť od prístrojov.
Jenny trpela Guillian-Barrého syndrómom, ktorý napadol jej nervový systém a paralyzoval ju. Štyridsaťročná žena na nič nereagovala a nejavila známky života; lekári po negatívnych snímkach mozgu a testoch reflexov vyhlásili jej mozog za mŕtvy.
Jenny však počula všetko, čo lekári hovorili jej manželovi o odpojení.
Stále väčší počet zdravotných odborníkov spochybňuje diagnostikovanie apalického syndrómu, ktorý je kritizovaný ako priveľmi neurčitý. Výskumníci na University of Western Ohio zistili, že 20% pacientov nemocnice, ktorých mozgy označili za mŕtve, nesprávne diagnostikovali; že pacienti mohli byť pri vedomí a bola tam možnosť na ich zotavenie sa. Skupiny ľudí proti eutanáziám odhadujú, že nesprávnych môže byť až 40% takýchto diagnóz.
Jeden muž z Ontaria, ktorému diagnostikovali apalický syndróm, bol schopný komunikovať s lekármi prostredníctvom novej technológie analyzujúcej vlnenie jeho mozgu. Dvanásťročný chlapec z Texasu s rovnakou diagnózou bol v ohrození odpojenia z prístrojov z nariadenia nemocnie, keď sa začal zotavovať zo strelnej rany.
Výskumníci z University of Cambrige v časopise Science uviedli, že mozog jednej pacientky s diagnostikovaným apalickým syndrómom reagoval na podnety v tých istých mozgových centrách a spôsobom, ako normálne funguje u človeka pri vedomí – ako je reč a plánovanie rôznych oblastí.
Doktor Adrian Owen z Cognition and Brain Sciences Unit pri Medical Research Council vysvetlil: „Ak by ste položili jej snímku medzi snímky dvanástich dobrovoľníkov, ktorí podstúpili testovanie, nevedeli by ste povedať, ktorý patrí pacientke.“