4.10.1966: Spoločenská rubrika v New York Daily News uviedla, že po kluboch v Manhattane koluje dievča, ktoré priznalo, že ešte v roku 1965 bolo mužom. Toto dievča podstúpilo operáciu na zmenu pohlavia v Klinike pre zmenu pohlavia Johna Hopkinsa v Baltimore.
O trinásť rokov neskôr, teda v roku 1979, už bolo vykonaných dostatok operácií zmeny pohlavia na vyhodnotenie výsledkov. Nastal čas, aby bola o pacientoch vydaná správa.
1970: Aký bol efektívny tento zákrok? Aké to malo výsledky u transsexuálov?
Prvá správa pochádza od Dr. Harryho Benjamina, silného zástancu interpohlavnej hormonálnej terapie a operácií na zmenu pohlavia. Tento muž zároveň prevádzkoval súkromnú kliniku pre transsexuálov. Podľa článku z časopisu Journal of Gay & Lesbian Mental Health (Časopis mentálneho zdravia homosexuálov a lesbičiek) "Benjamin od roku 1972 diagnostikoval, liečil a ujal sa aspoň tisícky z desiatichtisíc Američanov, o ktorých je známe, že sú transsexuálmi."
Endokrinológ Charles Ihlenfeld, dôveryhodný kolega Dr. Benjamina, poskytol počas šiestich rokov hormonálnu terapiu 500 transsexuálom. Robil tak v Benjaminovej klinike, avšak po tom, ako ostal znepokojený výsledkami, prestal. "Je príliš veľa ľudí, ktorí podstúpili operáciu a sú nešťastní," povedal. "Príliš veľa z nich ukončí svoj život samovraždou. 80% z tých, ktorí si chcú zmeniť svoje pohlavie, by tak nemalo spraviť." Avšak aj o tých 20% si myslí, že pre nich by to malo platiť tiež. Zmena pohlavia v žiadnom prípade nie je vhodným riešením životných problémov. Myslí si skôr, že je to len dočasná úľava. "Táto operácia zabezpečí šťastnejší život na ďalších 10 alebo 15 rokov" povedal, "a podľa tých ľudí (ktorí podstúpia operáciu) to stojí za to."
Nakoniec, sám Ihlenfeld nikdy nepodstúpil zmenu pohlavia. Ja áno, a v tomto poslednom bode s ním nesúhlasím: dočasná úľava za to nestojí. A čo sa stalo potom, čo sa mi na sedem alebo osem rokov uľavilo? Bol som na tom ešte horšie než predtým. Vyzeral som ako žena, aj moje právne dokumenty ma identifikovali ako ženu. Avšak zistil som, že po skončení tejto "dočasnej úľavy" som túžil byť mužom rovnako vášnivo, ako som kedysi túžil byť ženou. Aj moje zotavovanie bolo náročné.
Avšak na základe svojich skúseností s liečbou 500 transsexuálov, dospel Dr. Ihlenfeld k záveru, že túžba po zmene pohlavia je s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom silných psychologických faktorov. V Transgender Subjectivities: A Clinician's Guide (Subjektivita Transgender: Rady klinických lekárov) sa vyjadril, že "čokoľvek táto operácia spravila, nesplnilo to základnú túžbu po niečom, čo je ťažké už len definovať. Toto ide ruka v ruke s tým, že sa snažíme liečiť niečo na povrchu, no problém je často oveľa hlbší." Dr. Ihlenfeld odišiel v roku 1975 z oblasti endokrinológie, aby následne začal s pôsobením v psychiatrii.
Asi pred tromi rokmi, keď som písal svoju knihu Paper Genders (Papierové pohlavie), som bol zvedavý, a tak som zavolal doktorovi Ihlenfeldovi. Chcel som totiž zistiť, či sa niečo nezmenilo na jeho názore, ku ktorému dospel v roku 1979. Ihlenfeld bol v našom telefonickom rozhovore zdvorilý a rýchlo mi povedal, že nič jeho názor nezmenilo. Je zaujímavé, že v dnešnej atmosfére politickej korektnosti, Dr. Ihlenfeld, ktorý je sám homosexuál, zastáva názor, podľa ktorého zmena pohlavia chirurgickým zákrokom nie je riešením na zmiernenie psychologických faktorov, ktoré nutkajú k tejto zmene pohlavia. Oceňujem jeho úprimné klinické zhodnotenie dôkazov a odmietnutie prispôsobovať lekárske výsledky, aby boli totožné s konkrétnymi politickými názormi.
Teraz sa však poďme pozrieť na Univerzitnú kliniku na zmenu pohlavia Johna Hopkinsa, v ktorej malo isté dievča rodu transgender, operáciu. Neskôr o tom hovorila v spoločenskej rubrike v New York Daily News. Dr Paul McHugh, ktorý sa v polovici 70. rokov stal riaditeľom psychiatrie a behaviorálnych vied, požiadal Dr. Jona Meyera, v tej dobe riaditeľa, aby vykonal dôkladný výskum výsledkov pacientov liečených na klinike. McHugh hovorí,
[U tých, ktorí podstúpili chirurgický zákrok] sa ich psychický stav zmenil len nepatrne. Vo veľkej miere mali so vzťahmi, prácou a emóciami rovnaké problémy ako predtým. Nádej, že sa dostanú zo svojich emocionálnych ťažkostí, a tak na tom budú z psychologického hľadiska lepšie, sa im nesplnila.
V roku 2015 som sedel na Univerzite Johnsa Hopkinsa v kancelárii Dr. McHugha a spýtal som sa ho rovnakú otázku ako predtým Dr. Ihlenfelda: Zmenilo niečo jeho názor ohľadom chirurgickej zmeny pohlavia? McHugh mi povedal, že už mal možnosť vidieť lekárske dôkazy o chirurgických zmenách pohlavných orgánov. A zároveň, že je povinnosťou lekárov nasledovať vedu tam, kam vedie, a nie ignorovať ju a schýliť sa k podpore politickej korektnosti.
Títo dvaja silní a vplyvní lekári boli jedni z prvých priekopníkov v oblasti liečby transsexuality. Dr. Ihlenfeld je homosexuálny psychiater; Dr. Paul McHugh je heterosexuálny psychiater. Obaja však dospeli k rovnakému záveru, ako predtým, tak aj teraz: Podstúpenie chirurgického zákroku nevyrieši psychologické problémy pacienta.
2000: Boli psychologické faktory z kliník Hopkinsa a Benjamina podporené v nasledujúcich štúdiách?
Štúdie tvrdia, že u väčšiny transsexuálov sa zároveň vyskytujú ďalšie psychické poruchy.
Výskum z roku 2014 zistil, že 62,7% pacientov s diagnózou pohlavnej dysfórie malo súčasne ešte aspoň jedno ochorenie. Ďalej sa zistilo, že 33% z nich trpelo ťažkými depresiami, ktoré sú spájané so samovraždami. Ďalšia štúdia z roku 2014 týkajúca sa štyroch európskych krajín zistila, že takmer u 70% účastníkov sa preukázala jedna alebo viac porúch z osi I. Tu patria najmä afektívne poruchy (poruchy nálad) a úzkosť.
V roku 2007, Fakulta psychiatrie na Univerzite Case Western Reserve v Clevelande, Ohio, podnikla klinické preskúmanie komorbidných porúch u posledných desať pacientov, ktorí poskytli rozhovor na ich Klinike pohlavnej identity. Zistili, že "90% z nich malo aspoň jednu ďalšiu viditeľnú formu psychopatológie... [vrátane] problémov so zmenami nálad, s ovládaním úzkosti a adaptácie sa vo svete. Dvaja z desiatich prejavovali značnú pretrvávajúcu ľútosť ohľadom svojej predchádzajúcej premeny."
Napriek tomu sa v mene "občianskych práv" schvaľujú zákony, a to na všekých úrovniach štátnej správy, aby sa transgender pacientom zabránilo podstupovať terapie spojené s diagnostikou a liečbou prípadných duševných porúch.
Autori štúdie z Univerzity Case Western Reserve asi predpokladali, že nastane takáto právna vlna. Vyjadrili sa totiž nasledovne:
Zdá sa, že toto zistenie je v úplnom rozpore s verejnými, forenznými a profesionálnymi prázdnymi rečami tých, ktorí sa starajú o dospelých rodu transgender... Zdôrazňovanie občianskych práv nie je dobrou náhradou za rozpoznanie a liečbu pridruženej psychopatológie. Špecialisti rodovej identity sa na rozdiel od médií zujímajú o väčšinu pacientov, a nie len o tých, ktorí vraj fungujú dobre aj po tejto zmene.
Keďže som jedným z tých, ktorí absolvovali túto operáciu, bezvýhradne súhlasím. Nie je dobre keď sa politika mieša s vedou. A keď politika robí nátlaky na medicínu, pacienti sú tí, ktorí trpia.
A čo samovraždy?
Poďme si to dať dokopy. Správy o transgender osobách tvrdia, že pokus o samovraždu spácha viac ako 40%. Avšak podľa stránky Suicide.org 90% všetkých samovrážd je výsledkom neliečených duševných porúch. Viac ako 60% (podľa toho, čo zistila Univerzita Case Western až 90%) transgender ľudí trpí komorbidnými psychiatrickými poruchami, ktoré často zostávajú bez akejkoľvek liečby.
Mohla by liečba týchto psychiatrických porúch zabrániť samovraždám transgender osôb? Myslím si, že odpoveďou je jasné "áno".
Dôkazy máme priamo pred nosom. Tragicky vysoký počet transsexuálov sa pokúša o samovraždu a samovražda je výsledkom neliečených duševných porúch. Väčšina ľudí rodu transgender trpí neliečenými komorbidnými poruchami a napriek všetkej logike sú prijaté také zákony, aby sa ich liečbe všemožne zabránilo.
Toto píšem, pretože som veľmi znepokojený tými transgender mužmi a ženami, ktorí sa pokúšajú o spáchanie samovraždy. Sú nešťastní a chcú sa vrátiť k svojmu pôvodnemu pohlaviu. Tí ostatní, teda tí, ktorí sa zdanlivo dobre adaptujú vo svojom procese zmeny (teda aspoň počas svojej "dočasnej úľavy"), tí sú oslavovaní v médiách. Ale ja vnímam tých ostatných. Oni chcú byť radšej v anonymite, uvažujú o samovražde, ich životy sú zničené. Títo ľudia podstúpili operáciu, no stále majú vysiľujúce fyzické alebo psychické problémy. Ich obdobie "dočasnej úľavy" skončilo.
V roku 1970 a aj teraz, sa operácie zmeny pohlavia zvyčajne vykonávajú na vyžiadanie. Populácia transgender ľudí má povolené, aby si nechali diagnostikovať pohlavnú dysfóriu, a to výhradne na základe ich túžby po operácii na zmenu pohlavia. Nie je potrebný dôkaz lekárskej komunity, ktorý by potvrdil, že tento chirugický zákrok je z lekárskeho hľadiska potrebný.
Aj po päťdesiatich rokoch skúseností v oblasti chirurgických zákrokov v Spojených štátoch chýba vedecký základ pre chirurgickú liečbu transsexuálov. Americká psychiatrická asociácia mala za úlohu urobiť prehľad literatúry o liečbe poruchy pohlavnej identity. Avšak v roku 2012 vyhlásila: "Kvalita dôkazov vzťahujúca sa na väčšinu aspektov liečby všetkých podskupín bola na nízkej úrovni." V roku 2004 sa po preskúmaní viac ako 100 medzinárodných lekárskych štúdií o transsexuáloch po operácii nenašiel "žiadny silný vedecký dôkaz, že je chirurgická operácia zmeny pohlavia klinicky účinná."
Už sme zaznamenali odozvu priekopníkov Hopkinsovej a Benjaminovej kliniky. Ich predčasné závery boli potvrdené pokusmi, ktoré opakovane dokazujú, že v psychike človeka, ktorý si zmenil pohlavie, existujú psychiatrické a psychologické poruchy. Ale koho to zaujíma?
Každého, kto sa odváži čo i len naznačiť, že disfória rodu potrebuje účinnú liečbu psychoterapiou, čaká len opovrhnutie a urážanie. Dr. McHugh, Dr. Ihlenfeld, a mnohí ďalší sú vo svojich názoroch jednotní. Verejne totižto vyjadrili svoje obavy týkajúce sa psychologických problémov, ktorými trpia osoby so zmeneným pohlavím. Preto sa postavili proti liečbe, ktorá poskytuje hormóny a chirurgickú operáciu zmeny pohlavia bez toho, aby bola pacientom najskôr poskytnutá menej invazívna liečba, ktorá by do veľkej miery zmenila ich život.
Zástancovia tejto liečby a transsexuálny klienti sa totiž obávajú, že ak by sa psychológ alebo psychiater dostal príliš hlboko do psychiky pacienta, mohol by odhaliť prítomnosť nejakej poruchy. Ak by bol tento nález správne liečený, sen o ich zmene pohlavia by sa rozplynul, čo je vlastne predstava, ktorú v sebe živia počas väčšiny svojho života. Život v popieraní je často jediným spôsobom ako uniknúť, ako sa vyhnúť spomienkam na udalosti z detstva a ako sa vyrovnať s bolestnou minulosťou, čo je často veľmi náročné. Príčiny týchto porúch sú často pochované veľmi hlboko a neustále prehrabávanie sa v ich minulosti vedie k obrovskej úzkosti. V tomto prípade sa zdá byť zmena totožnosti a vzhľadu jednotlivca najvhodnejším, aj keď extrémnym, riešením.
Pred tridsiatimi troma rokmi som podstúpil operáciu zmeny pohlavia. Zistil som však, že je to len dočasná úľava, a nie riešenie komorbiditných porúch, ktoré boli príčinou. Napísal som knihy, publikoval som články a mal som verejné prejavy po celom svete. Chcel som informovať ľudí o výskyte samovrážd u transsexuálov, ako aj o rizikách a výčitkách súvisiacich so zmenou pohlavia.
Televízne spoločnosti, napríklad ABC, idealizujú transsexuálov ako je Bruce Jenner, ktorý sa práve nachádza v psychologickom zmätku. Toto transsexuálom veľmi nepomáha, pretože im upierajú bezpečné prostredie, v ktorom je možné riešiť problémy s komorbidnými poruchami a samovraždami. Aj naďalej sa ignoruje história a varovania štúdií a správ. Je jedno, že niekomu sa možno zdajú byť nevyhovujúce alebo politicky nekorektné. Táto ignorácia však nie je riešením ohľadom liečby psychických porúch. To, že sa budú samovraždy ignorovať nepomôže, aby sa im predchádzalo. Je nutné zakázať niektoré lekárske zákroky. Vieme totižto, že 90% samovrážd majú na svedomí neliečené duševné poruchy. Vieme aj, že väčšina transgender ľudí zároveň trpí psychickými poruchami, ktoré predtým neboli účinne liečené. Toto však obmedzí slobodu sledovať, kam nás vedie veda.
Ak sa politikom umožní potlačiť a umlčať vedecké pokroky, nezníži sa počet samovrážd a ani to nepovedie k lepšej liečbe tejto populácie. Toto nie je súcit; je to bezohľadné nerešpektovanie ľudských životov.
Walt Heyer je autor a verejný hovorca, ktorý túži pomáhať tým, ktorí oľutovali zmenu pohlavia. Prostredníctvom svojich webových stránok, SexChangeRegret.com, a svojho blogu, WaltHeyer.com, Heyer zvyšuje informovanosť verejnosti o výskyte výčitiek a tragických dôsledkov, ktoré potom nasledujú. Heyerov príbeh si môžete prečítať v novele s názvom Dieťa Dakoty a tajomstvo z domu starej mamy (Kid Dakota and The Secret at Grandma’s House) a v jeho autobiografii Viera transsexuála (A Transgender’s Faith). Medzi jeho ďalšie knihy patrí Papierové pohlavie (Paper Genders) a Pohlavie, lži a samovražda (Gender, Lies and Suicide). Zvrejnené na základe povolenia Inštitútu The Witherspoon (The Witherspoon Institute).