V Taliansku sa v minulosti bojovalo o podstatu učenia a autoritu Cirkvi, čo bolo pre zvyšok katolíckeho sveta veľmi dôležité.
Tu je niekoľko stručných informácií:
Keď sa mal v roku 1962 začať Koncil, vydala skupina učencov knihu dekrétov o ekumenických konciloch Conciliorum Oecumenicorum Decreta. Boli medzi nimi už zosnulý Giuseppe Alberigo, o. Giuseppe Dossetti (poradca kardinála Lercara, ktorý predsedal po-koncilovej liturgickej reforme), Perikles Joannou, Boris Ulianich, Claudio Leonardi a Paolo Prodi, ktorí v Bologni založili Inštitút religióznych štúdií. Pôvodne boli niektorí z nich študentami historika Huberta Jedina, ale jeho vplyv na nich nezanechal žiadnu stopu.
Ľavicová „Bolonská škola“ mala veľký podiel na interpretácii II. vatikánskeho koncilu a na písaní jeho histórie. V rokoch 1995 – 2001 bola vydaná 5-zväzková Históriu II. vatikánskeho koncilu v niekoľkých jazykoch. Myslím, že je potrebné spojiť si to s „hermeneutikou diskontinuity a narušenia.“ Tvrdilo sa v nej, že II. vatikánsky koncil je „novým typom“ koncilu. Bola to novota. Skôr udalosť, než niečo, odkiaľ vychádzali dokumenty. Ján XXIII. chcel niečo úplne nové, ale Pavol VI. to zabrzdil. Koncil bol rozlúčkou s minulosťou, bol novým začiatkom.
Bolonská škola teraz vyššie spomenutú prácu vo vydavateľstve Brepols znova vydáva, no s niekoľkými značnými zmenami. Už samotný názov odkrýva ich veľkú zmenu názoru na Koncil: Conciliorum Oecumenicorum Generaliumque Decreta. Prvý z troch zväzkov bol vydaný v roku 2006. Iróniou bolo, že potom ako Alberigo predstavil zväzok pápežovi Benediktovi, zomrel.
Slovo „všeobecný“ v názve poukazuje na Bolonskú školu.
Predstava o tom je takáto.
Ľudia pripravujúci jednotlivé zväzky hovoria, že len niektoré z Koncilov prvého tisícročia môžeme považovať za „ekumenické.“ Tie koncily, ktoré sa konali počas obdobia stredoveku alebo po schizme medzi západom a východom, sa môžu označovať len ako „všeobecné“ koncily. Tie, ktoré boli po protestantskej revolte, by sa mali volať „Všeobecné koncily rímsko-katolíckej cirkvi.“
Cirkev však považuje Koncily uznané rímskym pápežom za platné a autoritatívne pre všetkých kresťanov.
Pripomeňme si, že nedávno vydala Kongregácia pre náuku viery pri Svätej stolici objasnenie o úplnosti cirkvi existujúcej v rámci katolíckej cirkvi.
V nepodpísanej správe v denníku L’Osservatore Romano z 3. júna teda môžeme čítať: „Na ktorý koncept Cirkvi sa autori práce cítia byť zaviazaní odvolávať? Určite to nie je žiadny v rámci katolíckej tradície. Vyzerá to tak, že relevantnou ideou bolo, že po roku 1054 nerozdelená Cirkev už nedrží.“
To vo svetských médiách vyvolalo dve reakcie – jednu od Giuseppe Ruggieriho v La Repubblica z 8. júna a druhú od Alberta Melloniho v Corriere della Sera z 9. júna. Títo páni sú dedičmi Alberiga a Dossettiho.
Mons. Walter Brandmüller, prezident Pápežskej komisie pre historické vedy, poskytol 13. júna odpoveď v článku publikovanom nezávisle v dvoch denníkoch Konferencie biskupov Talianska - L’Osservatore Romano a Avvenire. Povedal: „Vyzerá to, že vydavatelia tejto publikácie chceli ako ekumenické definovať len tie Koncily, ktoré sú kompatibilné s modelom tzv. byzantskej pentarchie: ekleziologickej koncepcie, ktorá nemá základ v žiadnej časti Písma apoštolskej tradície.“
Mons. Brandmüller apeloval 22. júla v Corriere della Sera priamo na Melloniho, ktorý uviedol údajné tvrdenie Jána XXIII. o tom, že „všeobecný“ a „ekumenický“ majú skutočne rovnaký význam a že názov tretieho zväzku „Všeobecné koncily katolíckej cirkvi“ je len marketingovým ťahom.
Predkladám vám to vo svetle toho, čo sa snažil robiť Svätý otec v snahe napraviť to, čo nazval „hermeneutikou diskontinuity a narušenia.“
To je to, čomu čelíme.
Momentálne je v Cirkvi prítomný rozsiahly a prakticky neprekonateľný stroj hermeneutickej diskontinuity, ktorý dominuje takmer v každej „štruktúre moci.“ Tento stroj je poháňaný najmä Bolonskou školou a zväzkami, ktoré vydali. Nenájdete katolícku knižnicu, kde by nebola Alberigova niekoľkozväzková História koncilu. Je nová. Ešte stále sa leskne. Bude štandardom. Jej popísané riadky sú efektívnym nástrojom prehodnotenia Koncilu.
Svätý otec Benedikt XVI. v apoštolskom liste Summorum Pontificum povedal, že rímsky obrad automaticky zahŕňa neoddeliteľné použitie pred-koncilového rímskeho obradu, či dokument Kongregácie pre náuku viery o existencii. Tieto jeho slová sú pre mystikov diskontinuity a ich priaznivcov desivé. Pokrokoví v rámci Cirkvi vidia toto konanie Svätej stolice skôr ako konkurzy tohto veľkého stroja privítať približujúcich sa nových spolupracovníkov nesúcich francúzske kľúče a vedrá štrku.