Nedávno som diskutoval o manželstve s osobou, ktorá sama seba nazýva „darwinistickou homosexuálnou feministkou“. Spýtal som sa jej: „Existuje nejaký zásadný dôvod, aby sa manželstvo obmedzovalo len na dvoch ľudí? Teraz existuje niečo ako „trio“ - vzťah troch stránok. Mali by mať právo na to, aby uzavreli manželstvo?“ Ona odpovedala: „Zväzok medzi tromi dospelými? Nevidím na tom nič zlé. To isté platí aj pre incest. Mňa do toho nič.“
Chápem to tak, že svoju odpoveď myslela vážne. Berúc do úvahy to, že verí, že manželstvo treba znovu zadefinovať tak, aby zahŕňalo aj páry rovnakého pohlavia, myslím, že to dáva zmysel. Ak je manželstvo len emocionálny a láskyplný zväzok zameraný na uspokojenie túžob dospelých, potom je zahrnutie troch alebo viacerých členov do tohto zväzku len logické. No zdá sa, že jej postoj neberie do úvahy skutočnosť, že by jeho súčasťou mohol byť aj niekto iný ako samotní dospelí, ktorí s tým súhlasia. Čo deti, ktoré vychovávajú takéto troj- alebo štvorčlenné skupiny?
Toto nie je len hypotetická otázka. Vlani v apríli New York Post publikoval príbeh s titulkou: „Zosobášené lesbické „trio“ čaká prvé dieťa“. Najmladšia členka tria a zároveň biologická matka Kitten povedala: „My tri sme vždy chceli deti a chceli sme, aby sa naša rodina rozrástla.“ Možno to je ich túžba, ale je to správne pre dané dieťa? Je pre dieťa dobré, keď ho vychováva trio?
Na túto otázku som obzvlášť citlivý, pretože moje vlastné detstvo mi tak trochu naznačilo, aké je to, keď vás vychovávajú v takejto domácnosti.
Dovoľte mi to vysvetliť.
Môj Príbeh
Vyrástol som v domácnosti, v ktorej som žil nielen so svojou matkou a otcom, ale aj so svojím nevlastným bratom a jeho matkou. Môj otec mal dve deti: jedno s mojou mamou (mňa) a jedno s inou ženou (môjho nevlastného brata, ktorý bol o tri mesiace starší ako ja). Keď tam moja mama nebola, tak som videl ako sa môj otec a matka môjho nevlastného brata bozkávali a maznali. Keď tam práve nebola mama môjho nevlastného brata, tak som videl ako sa môj otec bozkáva a mazná s mojou mamou. Aj keď som bol veľmi mladý, tieto obrazy mám stále pred sebou.
Moja matka a matka môjho nevlastného brata boli najlepšími priateľkami. Ako staršie tínedžerky prišli spoločne z Guatemaly do Spojených štátov a na ich ceste sa medzi nimi vytvorilo puto. Môj nevlastný brat a ja sme spolu vychádzali veľmi dobre, aj keď to, že sme mali doma rovnakého otca a pritom rôzne mamy, bolo mätúce a znepokojujúce. Bolo to pre mňa mätúce a znepokojujúce, pretože som nikdy nebol stredobodom pozornosti môjho otca, zvlášť keď trápil mamu a keď prejavoval lásku mame môjho nevlastného brata. Nenávidel som chvíle, keď som videl svojho otca prejavovať lásku k inej žene než k mojej mame.
Keď som mal šesť rokov, môj otec prerušil vzťahy so všetkými z nás a založil si novú rodinu s treťou ženou. V tom momente matka môjho nevlastného brata a moja matka šli každá svojou vlastnou cestou. Od tej chvíle ma moja matka vychovávala sama.
Hoci táto zložitá romantická situácia nebola technicky „triom“, pretože každý z týchto dospelých mal svoju vlastnú posteľ a nezúčastňoval sa trojčlenných sexuálnych aktov, predsa to dáva letmý pohľad na to, čo by deti zažívali v takejto domácnosti. Vyrastal som s pohľadom na to, ako sa môj otec predo mnou bozkáva a mazná s dvoma rôznymi ženami. Takémuto životu som bol vystavený až do veku šiestich rokov.
Ako tínedžer som sa prichytil pri tom, že nasledujem vzťahové vzorce vytvorené mojím otcom, aj keď už viac než desať rokov nebol súčasťou môjho života. Vždy som mal naraz dve alebo aj viaceré priateľky.
Čo presne vysvetľuje toto správanie? Nie som si istý, ale mám tušenie, že hlavnú úlohu v tom zohrali moje skúsenosti z detstva. Keď sa už ako dospelý obzerám späť, rád by som vedel toto: Kde bol vo všetkých tých zmätkoch a ľúbostnej spleti života mojich rodičov záujem o moje blaho? Obávam sa, že v našich diskusiách o sociálnej a právnej akceptácie polyamorie, neberieme dostatočný ohľad na deti, ktoré by mohli takéto triá vychovávať. Ako bude ich budúce správanie formovať takáto výchova?
Polyamoria = Posila?
Niektorí odborníci argumentujú tým, že polyamoria je dobrá vec, že posilňuje ženy a že pomáha deťom, aby boli k iným tolerantnejšie. Podľa Elisabeth Sheffovej „polyamoretické vzťahy poskytujú ženám v týchto vzťahoch väčšiu silu, umožňujú niektorým ženám odmietnuť sexuálne a rodové úlohy, umožňujú, aby sa na sexualitu pozeralo ako na zdroj jednoty medzi niekoľkými ženami a umocňujú veľký sexuálny apetít žien“.
Ale čo deti? Klinická psychologička Deborah Anapolová rozprávala s dospelými žijúcimi vo vzťahoch viacerých osôb a aj s deťmi, ktoré sú takto vychovávané. Podľa jej názoru
„...polyamoria ruší kultúrne vzory kontroly, ako aj vlastnícke a majetkové práva medzi osobami a nahrádza ich rodinným prostredím bezpodmienečnej lásky, dôvery a úcty, čo im vytvára cestu k vytvoreniu spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta. Zmenou veľkosti, štruktúry a emocionálneho kontextu rodiny, sa osobnosti detí, ktoré sa rozvíjajú v takýchto rodinách, prirodzene menia. Deti sa učia príkladom.“
Nevypovedaná - a nepravdivá – premisa, ktoré je zahrnutá v tomto argumente znie, že ustavičné, exkluzívne a verné heterosexuálne manželstvá nie sú založené na ničom inom než na maskovanom nutkaní „vlastniť“ inú ľudskú bytosť, akoby on alebo ona bol/bola objektom. Iróniou je, že takáto objektivizácia je v skutočnosti vlastná skôr povahe polyamoretických vzťahov, v ktorých sa partner využíva na uspokojenie určitých citových potrieb, no dá sa doplniť aj jedným alebo viacerými ďalšími. Tí, ktorí sa rozhodnú pre polyamoriu - namiesto toho, aby sa zaviazali jednej osobe v celej jeho alebo jej zložitosti, slabosti a sile - sa snažia získať súbor vlastností, ktoré prispejú k ich vlastnému potešeniu a - nimi vnímanému - blahu.
Mnohé pokusy o obranu polyamorie sa opierajú o myšlienku, že tieto vzťahy prinášajú dospelým hlbšie naplnenie. Ak by to bola pravda, tak podľa tejto logiky, by mali byť schopní a ochotní poskytovať emocionálnu podporu svojim deťom a deťom svojich ľúbostných partnerov. Ale takéto argumenty ignorujú údaje o výsledkoch detí [žijúcich] s rodičovskými vzormi, ktoré s nimi nie sú biologicky späté. Ako poznamenávajú David F. Björklund a Ashley C. Jordanová:
„V štúdiách uskutočnených na veľkej škále kultúr sa zistilo, že nevlastní rodičia minú menej peňazí na vzdelanie a potraviny nevlastných detí a trávia menej času interakciou s ich nevlastnými deťmi než s ich biologickými... Tým najlepším indikátorom buducého týrania detí je prítomnosť nevlastného rodiča v dome. Faktom je, že v rodinách, v ktorých je nevlastný rodič, je dokonca vyššie aj riziko neúmyselného úmrtia (napríklad utopením), než je v úplných či neúplných rodinách.
Nemáme dobré údaje o rodičovstve trií. No minimálne jeden z rodičov v tomto triu má podobnú funkciu ako nevlastný rodič. A údaje ilustrujú bod, ktorý sociológia opakovane potvrdila: v priemere sa lepšie darí deťom žijúcim v domácnosti so svojimi biologickými rodičmi, ktorí sú zosobášení. Rozvedení a znovu zosobášení rodičia alebo rodičia zapletení do polyamoretických vzťahov azda môžu prostredníctvom takýchto dohôd nájsť ľúbostné naplnenie, ale nemusia nutne vytvoriť „rodinné prostredie bezpodmienečnej lásky, dôvery a rešpektu“.
Gender, rodičovstvo a detský vývoj
Deti majú právo na to, aby boli milované a vychovávané oboma rodičmi, ktorí pomohli pri ich stvorení. Majú právo žiť v prostredí, ktoré je vhodné na výchovu dieťaťa a nie v takom, ktoré sa točí len o napĺňaní túžob dospelých. Ak dôkazy ukazujú, že pre deti je najlepším prostredím to, ktoré im poskytuje ich otec a mama, prečo sa dobrovoľne spochybňuje tento fakt zo života? Prečo ho namiesto toho nepodporujeme?
Minulý rok Columbia University Press publikovala vynikajúcu zbierku esejí, ktorú editoval W. Bradford Wilcox a Kathleen Kovner Klineová. Zbierka s titulom Rod a rodičovstvo: Biologické a sociologické perspektívy (Gender and Parenthood: Biological and Social Scientific Perspectives) obsahuje výskum, ktorý ukazuje, dôležitosť tak matiek, ako aj otcov. V kapitole s názvom „Efekt rodičovského vplyvánia na výchovu detí na základe pohlavia“ (The Effect of Gender-Based Parental Influences on Raising Children) psychiater a význačný člen Americkej psychiatrickej asociácie, Scott Haltzman, poznamenáva:
„Rodičovské štýly korelujú s biologickými rozdielmi medzi mužmi a ženami. Ženy v porovnaní s mužmi majú vyššie hladiny hormónu oxytocínu zodpovedného za emocionálne väzby a aj oxytocínové receptory. Oxytocín slúži na upokojenie úzkosti, zníženie motorickej aktivity a jeho vylučovanie podporuje dotyk. Na druhej strane testosterón - prítomný u mužov na úrovni, ktorá je desaťnásobne vyššia ako u žien – súvisí so zvýšením pohybovej aktivity u dojčiat chlapčenského pohlavia a môže byť zodpovedná za vyššiu úroveň pohybovej aktivity u mužov v porovnaní so ženami. Záleží na otcovi aj na matke, najmä ak každý z nich môže byť rodičom takým spôsobom, ktorý odráža úlohu ich pohlavia. Dôkazy naznačujú, že treba vyvinúť úsilie, aby sa spoločnosť ako celok - a najmä rodičia - učili, že rodové rozdiely u rodičov sú skutočné a namiesto toho, aby sa [tieto rozdiely] umlčiavali alebo ignorovali, mali by sa akceptovať.“
Otcovia a matky sa líšia a pokroky v našom chápaní ľudskej fyziológie čoraz viac odhaľujú biologické faktory, ktoré stoja za týmito rozdielmi. Muž a žena sa spolu stávajú otcom a matkou, aby svojim deťom priniesli dary vzájomného dopĺňania sa, komplementarity. Ako ukazuje moja skúsenosť, to, že sa deťom odoprie stabilná láska ich otca a matky voči nim ako aj láska rodičov medzi nimi navzájom, deti zraňuje.
Transformácia otcovstva
Rodinnú štruktúru som si počas svojho destva nevybral – bola mi daná. Hoci sú detaily mojej skúsenosti nezvyčajné, takáto skúsenosť nie je ojedinelá. Mnoho ľudí v našej kultúre vyrástlo v rozvrátených rodinách. Našťastie je možné prekonať svoju minulosť a vybudovať stabilnú a milujúcu rodinu.
Od šiestich rokov som vyrastal bez otca. Do tej doby sa do mňa vpísalo hlavné posolstvo môjho otca - „Maj veľa žien“.
V súčasnosti mám 25 rokov. Minulý rok som sa oženil a máme krásneho chlapčeka. Ak som chcel vytvoriť zdravý vzťah so ženou, ktorá sa stala mojou manželkou, musel som zmeniť spôsob, akým som pristupoval k láske. Musel som konať inak než môj otec. Na rozdiel od neho musím byť svojej žene, ktorú milujem, verný – to znamená, že sa jej zaväzujem k exkluzívnemu a trvalému záväzku. Teraz, keď máme dieťa, mám nové povinnosti. Pretože mi v detstve chýbal pozitívny vzor otcovskej role, pochopil som, ako veľmi ma bude môj syn potrebovať. Chcem byť tým najlepším otcom, akého môj malý chlapec môže mať.
Zástancovia polyamorie argumentujú i tým, že to, že má dieťa viac než dva rodičovské vzory, je preň akosi cenné či dobré. Moje skúsenosti dokazujú, že to nie je pravda. Ak sa definícia manželstva zmení tak, aby zahŕňala aj páry osôb rovnakého pohlavia, nebude existovať žiadny zásadný dôvod na to, aby sa [manželstvo] rezervovalo len dvojčlenným párom. Ale ak sa definícia manželstva zmení, potom sa - ako to nedávno napísala Katy Faustová - „zmení definícia rodičovstva“. Takáto zmena definície [manželstva] zvyšuje pravdepodobnosť, že deti prídu o jeden z najväčších darov, ktoré človek môže dostať - o to, že ich vychová muž a žena, ktorých láska ich priviedla k existencii.
James Lopez si robí bakalársky titul z politológie na Univerzite v Indiane a magisterský titul z filozofie na Biol University. Je prezidentom spoločnosti Biol Anscombe a koordinátorom výskumu na Inštitúte medzinárodného detského práva.