Minulosť nám pomáha chápať prítomnosť. Ak chceme rozumieť príčinám dnešnej kultúrnej a morálnej krízy, musíme sa vrátiť do šesťdesiatych rokov.
V prvej polovici dvadsiateho storočia zažila Európa dve svetové vojny a teror komunistických a národnosocialistických režimov. Aj keď rodiny zaplatili krvou, ostali silnými sociálnymi a morálnymi baštami spoločnosti.
Manželstvo bývalo nerozlučiteľným zväzkom medzi mužom a ženou, s cieľom založenia stabilnej rodiny. Cudzoložstvo bolo spoločensky neprijateľným hriechom, dokonca aj trestným činom. Väčšina žien bola pred manželstvom pannou. Snívali o založení rodiny, boli skromné a mali ducha obetavosti.
Nebolo by však správne idealizovať si tento stav. Keby bývalo všetko dokonalé, veci by sa neboli zmenili tak rýchlo. Rozšírené bolo aj farizejstvo: oficiálny rešpekt pred rodinou v skutočnosti skrýval praktizovanie voľnej lásky. Rozpor medzi hlásanou mravnosťou a žitou realitou bol základom kultúrnej revolúcie v 60-tych rokoch.
Revolúcia roku 1968
Roku 1968 nastala veľká zmena. Bol to rok kultúrnej revolúcie, hlbšej, než ktorákoľvek politická revolúcia. Prezentovala sa ako revolúcia súkromných záležitostí a pokúšala sa o liberalizovanie ľudských inštinktov spod pút stáročí kultúry a civilizácie.
Slogany z roku 1968 vyjadrovali radikálnu nenávisť voči rodinám, ktoré boli obvinené z odovzdávania antikomunistických myšlienok. Hovorilo sa, že kým sa robotníci správali v dielňach ako revolucionári, doma boli reakcionármi. Revolúcia sa mala šíriť z tovární do rodín. Rok 1968 bol pokusom o prenesenie revolučnej idey z politickej do privátnej sféry, t.j. zo spoločnosti k človeku.
V rokoch študentskej revolúcie vydala Agnes Hellerová, najznámejšia žiačka maďarského komunistu, Györgya Lukácsa, knihu „Sociológia každodenného života“, v ktorej tvrdí, že v roku 1968 sa nezmenili politické, či ekonomické opatrenia, ale životný štýl ľudí. Z tejto zmeny pochádza aj sexuálna revolúcia a zmeny vo vzdelávaní. Sexuálna revolúcia a zmeny vo vzdelávaní: rodina a škola, dva piliere vzdelávania, boli hlavnými obeťami roku 1968. V tomto období boli rozšírené myšlienky rakúskeho psychoanalytika, Wilhelma Reicha, ktorý tvrdil, že rodina je represívna spoločenská inštitúcia a že základom šťastia je šťastie sexuálne.
Sexuálne oslobodenie bolo zbraňou na zničenie rodiny. Romantizmus v 19. storočí vyzdvihoval pocity na úkor rozumu. Revolúcia roku 1968 vyzdvihovala sexuálne inštinkty na úkor rozumu. Prvým krokom bolo zavedenie rozvodov, druhým bolo oddelenie pojmov manželstva a založenia rodiny. Sexuálne oslobodenie bolo zakotvené vo feministických hnutiach. Ženy si žiadali spoločenské postavenie a napĺňali úlohu proletariátu v revolúcii.
V máji 1960 sa na americkom trhu objavila antikoncepcia Enovid. Tieto tabletky vyrábal doktor Gregory Pinkus vďaka značnej finančnej podpore od Margaret Sangerovej a Katharine McCormackovej, zástankyniam antikoncepcie, interrupcie a eugeniky. Enovid sa stal nástrojom sexuálneho oslobodenia par excellence.
Aký postoj zaujala Katolícka cirkev voči revolúcii roku 1968? Odpoveď nájdeme skúmaním druhého vatikánskeho koncilu v rokoch 1962 až 1965.
Manželstvo je podľa učenia Cirkvi nerozlučiteľným zväzkom zriadeným Bohom na rozmnožnovanie ľudskej rasy. Jeho prvotným cieľom je plodenie, ktoré zahŕňa nielen biologický akt, ale aj prirodzenú a nadprirodzenú výchovu detí. Druhotným cieľom manželstva je vzájomná podpora a potlačenie žiadostivosti. Manželská cudnosť bývala základnou kresťanskou hodnotou a jej porušenie bolo vážnym hriechom.
Do šesťdesiatych rokov učili túto doktrínu všetci moralisti. Farári a spovedníci na ňu odkazovali podľa encyklík Arcanum od Leva XIII., Casti connubi od Pia XI. a učenia Pia XII. vo viacerých príhovoroch manželom, lekárom a členom najvyššieho cirkevného súdu.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa však od tradičných mravov upustilo. Zástancovia zmeny boli teológovia, ako napríklad nemecký jezuita Josef Fuchs (1912 – 2005), profesor na Gregoriánskej univerzite a nemecký redemptorista Bernard Häring (1912 – 1998), profesor na Alphonsijskej akadémii. Aplikovali tézy nouvelle théologie, ktoré boli len nedávno odsúdené Piom XII. v jeho encyklike Humani generis. Tieto tézy sú produktom modernizmu a veria v evolúciu dogmy. Noví moralisti rozšírili tento princíp do morálnej sféry, pričom odmietli existenciu absolútneho a nemeniteľného prirodzeného zákona.
Hlavným cieľom novátorov bolo zmeniť pojem prírody na pojem človeka. Podľa klasickej filozofie má človek pred obdržaním práv a povinností svoju vlastnú povahu, ktorou sa líši od zvierat a anjelov. Tvrdiť, že existuje ľudská povaha, preto znamená, že existuje aj objektívny a nemeniteľný prirodzený poriadok, ktorý presahuje náš život. Tento poriadok svedčí o existencii prirodzeného zákona, ktorý je vrytý do srdca človeka.
Morálny personalizmus ovplyvnený existencializmom a vývojovými teóriami a propagovaný Teilhardom de Charden, úplne zmenil tradičnú doktrínu. Mravný kód prameniaci z prirodzeného zákona, bol nahradený vývojovou etikou, založenou na subjektívnej vôli človeka. Zmena morálky z objektívnej reality na subjektívneho človeka poskytla dominantnú úlohu ľudskému svedomiu. Ak človek predchádza prírodu, tak sa jeho svedomie zakladá na jeho sebauvedomení a vôli. Morálne pravidlá už nie sú objektívne a racionálne, ale citové, osobné a existencialistické. Svedomie sa stáva suverénnou morálnou normou. Súčasťou týchto zmien boli aj manželské mravy.
Zvolanie druhého vatikánskeho koncilu
9. októbra 1958 zomrel pápež Pius XII.
25. januára 1959 novozvolený pápež Ján XXIII. oznámil zvolanie druhého vatikánskeho koncilu. Mnohých týmto prekvapil, avšak prípravy boli vykonané svedomito, v dvoch fázach: predprípravná fáza trvala rok, po nej nasledovali dva roky prípravnej fázy.
Na jar roku 1960 boli pozbierané consilia et vota, t.j. 2150 odpovedí od biskupov z celého sveta ohľadne tém nastávajúceho stretnutia. Tieto materiály boli odovzdané desiatim výborom zvoleným pápežom, ktoré fungovali pod dohľadom prefekta Posvätnej kongregácie Svätého Ofícia, kardinála Ottavianiho. V roku 1962 bolo pápežovi odovzdaných prvých sedem schém koncilnej ústavy. Tieto dokumenty, zostavené počas troch rokov desiatimi výbormi, obsahovali najlepšie teologické myšlienky 20. storočia. Jasným a presvedčivým spôsobom sa zaoberali problémami svojej doby. Ján XXIII. ich preštudoval a vlastnoručne okomentoval: Na všetkých schémach sa často opakovali tie isté komentáre „Dobré“ a „Výborné“ tvrdí Mgr. Vicenzio Fagiolo. Pápež schválil návrhy 13. júla a dal ich rozoslať všetkým otcom rady tri mesiace pred začiatkom koncilu. Tieto podklady mali slúžiť ako východiská diskusie na zasadnutiach.
Jedna z najdôležitejších schém sa volala „Návrh dogmatickej ústavy o cudnosti, manželstve, rodine a panenstve“. Autori sa správne domnievali, že je nemožné hovoriť o manželstve bez diskusie o cudnosti.
Návrh potvrdil nielen princíp jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, ale aj princíp hierarchie jeho účelov. Dokument potvrdil, že hlavným cieľom manželstva je plodenie a výchova detí, aj keby manželstvo nebolo šťastné (11. časť). Druhotným cieľom (prameniacim z povahy manželstva) je vzájomná pomoc a útecha manželov v spolunažívaní a potlačenie žiadostivosti. Medzi chyby v dokumente, ktoré boli odsúdené (14. časť) patria teórie, podľa ktorých je poradie uvedených schém zmenené a do popredia sa dostávajú osobné hodnoty a manželská láska.
Druhá kapitola je venovaná právam, povinnostiam a cnostiam kresťanského manželstva. Návrh sa riadi tradičnou Augustínskou doktrínou troch dobier a rozlišuje medzi „bonum prolis“, dobrom detí, „bonum fidei“, dobrom vernosti a „bonum sacramenti“, dobrom sviatosti. Z bonum prolis vyplýva právo a povinnosť manželov na plodenie, avšak umelé oplodnenie, ako aj používanie antikoncepcie, interrupcia a iné formy ukončenia tehotenstva, sú zakázané.
Z dobra sviatosti vyplýva nerozlučnosť manželstva. Návrh vyzdvihuje, že tí, ktorí sú podľa cirkevných zákonov neplatne zosobášení, sa môžu považovať za hriešnikov a Cirkev má právo ich verejne nazvať hriešnikmi a potrestať (19. časť). Občiansky rozvod je odsúdený (20. časť) , ako aj voľná láska (22. časť) a tvrdenie, že manželstvo môže byť zrušené len kvôli zlyhaniu lásky.
V tretej a záverečnej kapitole je velebené panenstvo. Dokument spomína odsúdenie tých, ktorí tvrdia, že manželský stav je vhodnejší, ako stav panenstva, či celibátu (38. časť). Kresťanskí rodičia by mali podporovať zasvätené povolania modlitbou, čistotou života, úctou ku kňazskému a duchovnému stavu.
Návrhy zamietnuté
Ján XXIII. bol presvedčený o tom, že pastorálna rada dospeje k záveru veľmi rýchlo. Keď tajomník rady, Mgr. Pericle Felici odovzdal návrhy pápežovi, ten mu povedal: Rada sa skončí do Vianoc. V skutočnosti zhromaždenie v ten rok odmietlo všetky pápežove návrhy a druhý vatikánsky koncil trval namiesto troch mesiacov tri roky.
Čo sa vlastne stalo? Skupina otcov rady zo Strednej Európy a Latinskej Ameriky sa rozhodla, že zamietne návrhy pripravené rímskymi výbormi, lebo ich považovali za príliš tradičné. Treba podotknúť, že ich poradcovia patrili k hlavným zástancom „nouvelle théologie“.
Druhý vatikánsky koncil bol oficiálne otvorený 11. októbra 1962. Prvé všeobecné zhromaždenie uviedli 13. októbra. Avšak na začiatku stretnutia sa vyskytla nečakaná a dramatická zmena. Konferencie biskupov, ktorých úloha nebola stanovená v rokovacom poriadku, boli oficiálne sankcionované. Tieto konferencie neboli riadené biskupmi, ale skôr ich expertmi - teológmi, ktorí boli zavrhnutí Piom XII. a ktorí rátali s veľkým vplyvom v rade.
Schémy schválené Jánom XXIII. boli výborné návrhy. Rozhodne mohli byť upravené, ale nezaslúžili si úplné prepísanie. Napriek všetkému k tomu došlo. Návrhy vyhodili a znovu spísali v úplne inom duchu a dĺžke. Návrh o manželstve prešiel úplnou zmenou.
Originálny návrh o manželstve a rodine bol zahrnutý v texte, ktorý pôvodne niesol názov Návrh 17, neskôr Návrh 13 a na konci ho pomenovali Gaudium et Spes.
Otec Bernard Häring, ktorý bol vymenovaný expertom rady a neskôr tajomníkom Výboru pre moderný svet, bol jedným z hlavných tvorcov spomínaného dokumentu. Otec Häring a ostatní autori Gaudium et Spes sa najviac zaujímali o problém plánovaného rodičovstva.
Medik John Rock, Pinkusov kolega, sa v často spomínanej knihe „Prišiel čas“ vyjadril, že Katolícka cirkev by mala nájsť iný postoj k plánovanému rodičovstvu. Tieto argumenty sa zhodovali s mienkou nových moralistov a progresívnych otcov rady. Títo ľudia odmietli učenie Cirkvi o antikoncepcii a naliehali na ňu, aby ju prijala. V sálach rady prebiehala búrlivá debata medzi progresívnymi a konzervatívnymi členmi. Nevzťahovala sa len na antikoncepciu, ale aj na ukončenie manželstva. Debatovalo sa o najzákladnejšom prirodzenom zákone.
Najväčšiu senzáciu spôsobil príhovor kardinála Lea Suenensa, bruselského arcibiskupa. 29. októbra povedal o plánovanom rodičovstve nasledovné: Je možné, že sme až príliš zdôrazňovali slová Svätého Písma: „Choďte a množte sa!“, kým slová „a tí dvaja budú jedno telo“ ostali zatienené. Držme krok s vedou, aby sme sa vyhli novému Galileovmu súdu. Jeden Cirkvi stačil.
Tieto slová spôsobili rozhorčenie u tých otcov rady, ktorí naďalej zastávali učenie Cirkvi. Suenensov prejav zmiatol aj Pavla VI., ktorý následne vynechal tému plánovaného rodičovstva z Gaudium et Spes, ponechávajúc túto diskusiu výboru zriadenému Jánom XXIII. v roku 1963.
Po dlhej diskusii bola pastorálna ústava Gaudium et Spes schválená 7. decembra 1965, s 2309 hlasmi za a 75 hlasmi proti. Manželstvom a rodinou sa zaoberali iba paragrafy 47 až 52, oveľa menej v porovnaní s originálnym návrhom. Najviac prekvapujúcim aspektom Gaudium et Spes však bol nedostatok opisu tradičného (prvotného a druhotného) významu manželstva. V paragrafe 48 sa hovorí, že v manželstve sa medzi partnermi vytvára intima communitas vitae et amoris coniugalis. Inštitúcia manželstva je preto definovaná iba ako intímna manželská komunita, bez akejkoľvek zmienky o deťoch. Manželská láska (49. paragraf) sa v nasledujúcich paragrafoch preberá skôr ako plodenie (50. paragraf).
Dokument sa vyhýbal potvrdeniu hierarchie významov manželstva. Tým pádom je dvojznačný a potvrdzuje možnosť, že doktrína môže byť zmenená. Dve rôzne hodnoty nemôžu byť podľa logiky rovnocenné. V prípade konfliktu sa jedna z hodnôt vyvýši nad druhú. Väčšina otcov rady hlasovala za dokument, ktorý potvrdzoval, že hlavným významom a cieľom manželstva je na základe jeho povahy plodenie. Progresívni otcovia však chápali, že zrovnoprávňovať dva subjekty by znamenalo popretie prvenstva plodenia. Taktiež chápali, že manželská láska má prednosť nie na základe prírody, ale človeka. Táto interpretácia sa najviac rozširovala po koncile.
Humanae Vitae a rozpor
Druhý vatikánsky koncil skončil 8. decembra 1965. Výbor pre plánované rodičovstvo zriadený Jánom XXIII. a potvrdený Pavlom VI., fungoval napriek tomu ďalej. Koncom júla 1966 predstavil svoje výsledky a závery pápežovi. Verejnosť si myslela, že Pavol VI. pod nátlakom feministického hnutia zmenil tradičnú doktrínu Cirkvi. Skoro všade bolo plánované rodičovstvo prezentované ako základná potreba v modernom svete a antikoncepcia ako nástroj na liberalizáciu žien. V rokoch 1966 až 1968 Pavol VI. ustupoval pred náročným rozhodnutím. 25. júla 1968 nakoniec pápež zverejnil Humanae Vitae. V ňom Pavol VI. napriek rade expertov potvrdil zavrhnutie antikoncepcie.
O pár dní neskôr, 30. júla 1968 zverejnil New York Times výzvu s názvom „Proti encyklike pápeža Pavla“ s podpismi 200 teológov. Oslovovali katolíkov, aby neposlúchli Pavlovu encykliku. Hlavným zástancom textu bol Don Charles Curran, teológ na Catholic University of America, bývalý študent otca Häringa.
Skupina prívržencov Rady, ktorí boli proti encyklike Pavla VI. vrátane kardinála Suenensa, Alfrinka, Heenana, Döpfnera a Königa, sa stretla v nemeckom Essene, aby sa dohodli o svojej opozícii voči Humanae Vitae.
9. septembra 1968, počas Katholikentagu schválili rezolúciu, ktorá žiadala zmenu encykliky. Išlo o niečo, čo sa v dlhých a rušných dejinách Cirkvi ešte nikdy nestalo. Zaujímavosťou je, že rozpor zo strany pápeža a cirkevnej doktríny nepochádzal len od teológov a kňazov, ale aj z biskupstiev, vrátane belgického (vedený kardinálom Levom Suenensom) a nemeckého (na čele s kardinálom Juliusom Augustom Döpfnerom).
Korene súčasného rozporu v nemeckom biskupstve sa nachádzajú práve v tejto udalosti.
Pavol VI. bol traumatizovaný týmto rozporom, keďže pochádzal od tých ľudí, ktorí stáli pri ňom v rade. Ďalších desať rokov po Humanae Vitae nepublikoval žiadne encykliky, pričom v rokoch 1964 až 1968 ich vydal sedem. Vatikán neprotirečil kultúrnej revolúcii roku 1968, namiesto toho jej ustúpil. Boli to predovšetkým kňazi zo severu, ktorí sa zapojili do sporu v roku 1968 a tí, ktorí sa dostali do kontaktu s univerzitným prostredím, ako napríklad v prípade Fakulty sociológie University of Trent.
Výsledkom bolo, že namiesto inštrukcií Humanae Vitae sa po koncile dodržiavali pokyny kardinála Suenensa a ostatných disidentských teológov.
Na univerzitách a pontifikálnych seminároch dominovali názory otca Häringa a jeho stúpencov. Dokonca aj dnes sa považuje za „otca modernej morálnej teórie“. Noví moralisti tvrdili, že bolo potrebné preorientovať sa z biologického a fyzického vnímania morálky na vývojovú etiku. Objektívnosť prirodzeného zákona nahradili vôľou „človeka“ sledujúceho „situačnú etiku“. Keďže sex patrí k základným ľudským javom, vyzdvihovali dôležitosť sexuality, definovanú ako „prvotnú funkciu osobného rastu“. Citovali Gaudium et Spes (číslo 24), ktorý tvrdí, že človeka napĺňa dialóg s inými.
Triumf situačnej etiky
Encyklika Jána Pavla II. s názvom Veritatis Splendor potvrdila existenciu prirodzeného zákona a morálnej dokonalosti. V skutočnosti ale prevažovala situačná etika a etika menšieho zla. Pontifikálne učenia boli ignorované a dnešní katolíci bežne používajú antikoncepciu s podporou spovedníkov, moralistov, biskupov a biskupských konferencií. Po antikoncepcii sa medzi katolíkmi rozšírila interrupcia, mimomanželské vzťahy a homosexualita. Tieto boli často prijaté teológmi a biskupmi, ktorí verili, že treba modernizovať pastorálny postoj k podobným témam. Mimoriadna synoda biskupov o rodine v roku 2014 tiež podporila názory kardinála Kaspera, ktorý tvrdil, že doktrína by sa mala prispôsobovať každodenným kresťanským situáciám ohľadne sexuálnej morálky a nemala by byť viazaná nezmeniteľným prirodzeným a božským zákonom.
Toto je výsledok morálneho relativizmu, ktorý pochádza z dávnych čias a ktorého korene je dôležité preskúmať.
Ak prvotným cieľom manželstva nie je plodenie, tak jeho najväčším vyjadrením je láska medzi partnermi. Ale táto láska pochádza z vôle a vôľa rozhoduje o svojom cieli. Ak je morálka zakorenená v človeku, a nie v prírode, vzťah manželov vyhráva nad objektívnym dobrom rodiny. A ak sú prvotným cieľom medziľudské vzťahy, je nevyhnutné, aby sa rovnaký princíp vzťahoval na mimomanželské zväzky, vrátane homosexuálov.
Originálny návrh druhého vatikánskeho koncilu nám pripomína, že manželstvo a rodina nie sú predmetmi historickej evolúcie. Sú to prirodzené reality, ktoré sa riadia nezmeniteľnými zákonmi. To znamená, že každý pokus o ich zničenie zlyhá, pretože každý človek a každá generácia potrebuje k prežitiu rodinu. A čím väčšia je kríza spoločnosti, tým väčšmi sú rodiny potrebné.
Historik Alberto Melloni vo svojom článku „Nekonečná láska, láska bez hraníc“ nevídane útočí na rodinu. Melloni je najznámejším predstaviteľom bolonskej školy, nasledovníkom Giuseppa Alberiga. Aby sa podobné útoky už nestali, malo by sa diskutovať o dokumentoch ako Gaudium et Spes, alebo smelo začať debatu o druhom vatikánskom koncile. Treba rozlíšiť pastorálne od doktrinálneho, zhodu s tradíciou od inovácie a ponechanie myšlienok od ich odmietnutia. Napredovanie závisí od podobného preskúmania minulosti.
Synoda musí zahnať zmätok
Nemôžeme ignorovať fakt, že boje sú v plnom prúde. Kardináli, biskupi, kňazi, laici, literáti a veriaci sú vyzvaní k prevzatiu zodpovednosti a k svedectvu o svojej viere. V dnešnej dobe by sme mali svedčiť o správnosti Kristovej pravdy nie len v ďalekých častiach sveta, kde prebieha násilné prenasledovanie kresťanov, ale aj v centre sveta, v srdci samotnej synody, v ktorej sa útočí na Kristovo učenie – zdroj života v spoločnosti – a nie na fyzické životy kresťanov.
Synoda sa nevenuje teologickým otázkam, ale morálnym obavám každodenného kresťanského života. Čo očakávame od synody ako katolíci? Očakávame, že zaženie zmätok. Môže to dosiahnuť vyzdvihnutím témy dobra a zla – témy, ktorá sa začala strácať z duší veriacich.
Je dôležité vedieť, čo je správne a nesprávne, čo môže byť vykonané a čo nie, ktoré formy správania sú prijateľné a ktoré nie sú.
Očakávame, že pravidlá katolíckej morálky budú znovu určené, aby mohli znovu riadiť naše správanie. Očakávame, že chyby budú odsúdené a že ich katastrofické následky pre duše a spoločnosť budú odhalené. Je potrebné vysvetliť, že rozvod je nezákonný, že zle vplýva na rodiny a predovšetkým, že vedie k zatrateniu. Je dôležité pripomenúť znovu zosobášeným ľuďom, že nie je správne pristúpiť k sviatosti Cirkvi bez odstránenia koreňov svojho hriešneho stavu.
Objasneniu pravdy napomáha poukázanie na chyby. Čím väčší je odpor voči zlu, tým väčšia bude naša láska voči dobru. Toto dobro musí byť predkladané prostredníctvom prednášok o hodnote panenstva, cudnosti a zdržanlivosti.
Synoda o rodine, ktorá napáda prirodzený zákon, nedbá o prvotný význam manželstva, ignoruje hriešne činy a nepodporuje hodnotu cudnosti, je odsúdená na pastorálne zlyhanie. Predovšetkým riskuje popieranie základných princípov katolíckej morálky.
Roberto de Mattei je profesorom na European University of Rome. V zámorí založil Lepano Fundation; vedie časopis Radici Cristiane a News Agency Corrispondenza Romana.