Len niekoľko dní predtým, ako Íri v máji odhlasovali manželstvo osôb rovnakého pohlavia, sa v periodiku Independent objavil varovný titulok „Obavy pred náhradným materstvom by mohli potopiť kampaň za ,Áno‘“. Počas posledných týždňov pred referendom sa vládni predstavitelia a obhajcovia z tábora „áno“, ktorí volali po predefinovaní manželstva, snažili dištancovať od otázky náhradného materstva - zo strachu, že by sa tieto dve otázky mohli spájať do jednej. Takéto správanie ponúka výrečné, aj keď málo prediskutované pochopenie tohto problému, ktoré sa dá obzvlášť aplikovať na náš vlastný [americký] národ. Najmä teraz, keď Najvyšší súd rozhodol, že existuje ústavné právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia, no pritom sa čoraz väčší počet LGBT aktivistov aktívne stavia proti náhradnému materstvu, hoci túto prax využívajú najmä homosexuálni muži.
Náhradné materstvo nie je v Írsku ilegálne, hoci niektorí komentátori sa domnievajú, že prijatie „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia nevyhnutne povedie k jeho prijatiu. V istom interview pred írskym hlasovaním, sa sudca Kevin Cross, vedúci Komisie pre referendum, snažil upokojiť obavy z toho, že by referendum viedlo k náhradnému materstvu, sľubujúc, že v Írsku neexistuje automatické právo mať deti, a preto neexistuje ani automatické právo na náhradné materstvo. Niektorí sú však voči tomu skeptickí.
Ústavné právo plodiť?
Pôvod tohto zmätku siaha až do roku 1991 v prípade Murray vs. Írsko. V ňom Najvyšší súd rozhodol, že skutočne existuje ústavné právo plodiť. Zatiaľ čo mnohí na oboch stranách referenda argumentovali tým, že toto rozhodnutie malo na mysli prirodzené plodenie, rozhodnutie sa už použilo na podporu umelého oplodnenia bunkami od darcov. Je pochopiteľné, že mnohí sa obávali, že hlasovanie za „ano“ by otvorilo cestu k tejto praxi, ktorú mnohí írski voliči nepodporujú. Občianska skupina Mothers and Fathers Matter (Záležitosť otcov a matiek), ktorá viedlo počas referenda opozíciu proti „manželstvu“ osôb rovnakého pohlavia, začala kampaň, ktorou krajinu zaplavili reklamami a plagátmi s malým ustarosteným batoľaťom so sloganom: „Náhradné materstvo? Ono potrebuje matku na celý svoj život, nielen na deväť mesiacov. Hlasuj za nie.“
Fejtonistka Carol Coulterová reagovala na stránkach The Irish Times vyhlásením, že „náhradné materstvo nemá nič spoločné s manželstvom osôb rovnakého pohlavia“. Coulterová ako zástankyňa referenda odmietla názor, že jeho úspech by umožnil náhradné materstvo. Pokračovala uznaním svojich sympatií s tými, ktorí sú proti náhradnému materstvu. „S praktizovaním náhradného materstva sa [totiž] spájajú dosť dobré dôvody na obavy týkajúce sa rozvoja rodiny – a to najmä vo vzťahu k možnému využívaniu náhradných matiek a nedostatku pozornosti voči právam detí a voči ich identite,“ pripustila.
Začiatkom tohto roka sa homosexuálni módni návrhári Domenico Dolce a Stefano Gabbana dostali na medzinárodné titulky novín po tom, čo sa dôrazne vyslovili proti náhradnému materstvu a reprodukcii z tretej strany. V teraz už notoricky známom rozhovore poznamenali: „Len jedna rodina je tradičnou. Žiadne umelé potomstvo a prenajímanie maternice. Život má prirodzený priebeh; sú veci, ktoré sa nemôžu zmeniť.“ Hoci sa ich postrehy stretli s prudkým odporom niektorých členov LGBT komunity, predsa sa k nim pripája čoraz väčšia koalícia homosexuálnych mužov a žien, ktorí sú proti náhradnému materstvu.
Hlasy proti náhradnému materstvu v medzinárodnej LGBT komunite
Dve prominentné organizácie vo Francúzsku - skupina lesbičiek s názvom La Lune, L'Association Strasbourgeoise de Femmes Homosexuelles a skupina homosexuálov Les Hommen - sa hlásia k opozícií voči náhradnému materstvu. V Spojenom kráľovstve sú to zas transgender politický aktivista Tara Hewitt a známa komentátorka a lesbická feministka Julie Bindelová, teda ľudia, ktorí by len sotva mohli byť našimi spojencami v iných otázkach. A práve oni vyslovili o náhradnom materstve azda najostrejšiu kritiku.
Bindelová v nedávnom stĺpčeku argumentovala takto:
Čoraz väčší boom v oblasti náhradného materstva určenému pre homosexuálne páry nie je víťazstvom slobody a emancipácie. Naopak, predstavuje znepokojujúci obraz brutálneho vykorisťovania žien, ktoré zvyčajne pochádzajú z rozvojového sveta a ktoré sú často šikanované alebo nútené predávať svoje maternice na uspokojenie sebeckých rozmarov bohatých homosexuálov alebo lesbičiek zo západu. Táto krutosť je sprevádzaná veľmi rozšíreným pokrytectvom - ľudia z Európy a z USA, ktorých by striaslo pri predstave, že by sa angažovali v by Mega Games"> obchode
s bielym mäsom, sa nakoniec vyžívajú pri ohavnej podobe „reprodukčného obchodovania s ľuďmi“.
Tu v Spojených štátoch kritizujú prax náhradného materstva u heterosexuálov i homosexuálov ľudia ako Robert Oscar Lopez. Podľa Lopeza „bez ohľadu na to, či matka súhlasí so stratou svojho dieťa, dieťa s tým nemôže súhlasiť“. Ostro kritizoval homosexuálnych mužov, ktorí ponižujú by Mega Games"> ženy tým, že ich používajú len pre ich reprodukčné schopnosti.
Napriek tomuto rastúcemu nesúhlasu s náhradným materstvom v rámci medzinárodnej LGBT komunity, zástancovia náhradného materstva vedia, že trh v homosexuálnej komunite je naň už zrelý a dá sa na tom zarobiť veľa peňazí. Významní medzinárodní makléri náhradného materstva - ako napríklad tzv. Circle Surrogacy a Conceive Abilities - majú špecifické marketingové programy zamerané na homosexuálov. S cieľom vyťažiť z tejto demografickej situácie sa konajú aj konferencie ako „Rodiny prostredníctvom náhradného materstva“.
Ďalší medzník: „Rodinná rovnosť“?
Len pár hodín po tom, čo bol vynesený Obergefellov rozsudok, Douglas NeJaime, profesor práva na Kalifornskej univerzite Irvine, napísal článok do Los Angeles Times, v ktorom vyjadril ľútosť nad tým, že „manželská rovnosť nemusí nutne a okamžite vymazať kultúrne a právne spájanie [rodičovstva] s biologickým či dvojpohlavným rodičovstvom“. Inými slovami, tí z nás, ktorí majú obavy pred technológiami asistovanej reprodukcie a pred veľkými a skutočnými škodami, ktoré môžu spôsobiť tak ženám, ako aj deťom, sa jednoducho potrebujú zbaviť takéhoto svojského „spájania“. Tak, ako sa obávali skeptici v Írsku, a ako to teraz zisťujú aj naivní ľudia v Spojených štátoch, „manželská rovnosť“ nevyhnutne vedie k tlaku na „rodinnú rovnosť“ – a to takmer vždy umelú.
NeJaime pokračuje:
„...aj keď manželská rovnosť nemusí nutne a okamžite vymazať kultúrne a právne spájanie [rodičovstva] s biologickým či dvojpohlavným rodičovstvom a výchovou detí, ukazuje nám správnym smerom... väčšina členov [Najvyššieho súdu] potvrdila model rodičovstva, ktorý sa zakladá skôr na vybraných a funkčných väzbách než na samotnej biológii.“
Inými slovami, hnutie za „rodinnú rovnosť“ navždy umenší význam našich biologických väzieb. Štát teraz musí prijímať a tiež podporovať nebiologickú víziu rodičovstva a rodiny. To znamená, že treba rozšíriť trh s vajíčkami, spermiami a maternicami.
Mnoho štátov bude čoskoro pod tlakom, aby nasledovalo príklad Kalifornie a Marylandu, v ktorých štátni zákonodarcovia schválili zákony, ktoré poisťovniam prikazujú kryť procedúry „liečiace“ neplodnosť párov „rovnakého pohlavia“. V roku 2013, teda v roku, v ktorom tieto právne predpisy ustanovila Kalifornia, člen zákonodarného zhromaždenia Tom Ammiano to chválil slovami: „Reprodukčná medicína je pre každého z nás prínosom. Ak chcete obmedziť starostlivosť o plodnosť len na heterosexuálne manželské páry, porušujete tým kalifornské zákony proti diskriminácii. Tento návrh zákona som vytvoril preto, aby som to napravil.“ V nedávnom článku periodika interného lekárstva JAMA Internal Medicine lekár Eli Y. Adash z Brown University pochválil marylandský zákon a vyzval ostatné štáty k prijatiu podobnej legislatívy. Podľa Adasha: „Budovanie rodiny je univerzálnym princípom ľudstva, princípom, ktorí zdieľajú aj slobodné osoby, aj nezosobášené osoby opačného pohlavia, a tiež mužské či ženské homosexuálne páry“.
Pokiaľ ide o deti, ktoré budú vytvorené na základe takýchto dohôd, deti, ktoré túžia poznať a byť poznané svojimi biologickými rodičmi, ich potreby musia byť obetované v prospech želania párov osôb rovnakého pohlavia, ktoré sa túžia stať rodičmi. Ak chcete týmto dospelým osobám udeliť dôstojnosť, akú si žiadajú, zákon musí uprednostniť ich túžby. Triezvi a poctivo zmýšľajúci írski priaznivci „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia, ktorí uznávajú túto hrozbu (spolu s odvážnymi hlasmi, akými sú Lopez, Bindelová či Dolce a Gabbana), slúžia ako veľmi potrebné a mocné svedectvá o tom, čo svet „rodinnou rovnosťou“ nakoniec získa. Ich varovania sú však stále umlčiavané mocnými silami disponujúcimi svojím arzenálom veľkého bohatstva.
Zatiaľ čo si mnohí myslia, že zápas za „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia sa v Spojených štátoch vďaka Najvyššiemu súdu ustálil, diskusia o náhradnom materstve je ešte len v plienkach. Ak nás majú írske udalosti niečomu naučiť, tak potom tomu, že mnohí zástancovia „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia sú stále opatrní vo veci náhradného materstva. Jedna vec je umožniť týmto párom, aby sa vzali. Je však niečo úplne iné by Mega Games"> vytvoriť trh s deťmi. LGBT aktivisti, ktorí sú proti náhradnému materstvu, nám však môžu pripomenúť, že táto komunita v tejto veci nie je jednomyseľná. A bolo by dobré, keby na to pamätali aj zákonodarcovia a občania Spojených štátov.
Christopher White je riaditeľom výskumu a vzdelávania v Centre pre bioetiku a kultúru. Je zároveň prvým signatárom petície Stop Surrogacy Now (Zastavme náhradné materstvo teraz) a riaditeľom etnicky, nábožensky a kultúrne rozmanitej koalície proti vykorisťovaniu žien a obchodovaniu s deťmi prostredníctvom náhradného materstva.